foto: pixabay.com
Slovenská vláda 9. septembra 1941 prijala nariadenie o právnom postavení Židov. Prijatím nariadenia známeho ako Židovský kódex, ktorý vymedzil pojem Žida na rasovom základe a obmedzoval jeho práva, vyvrcholilo obdobie prijímania protižidovskej legislatívy na Slovensku. Ústav pamäti národa pripomína, že po prijatí kódexu nasledovali v roku 1942 deportácie Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov.
Priebeh tohoročných deportácií z Nitry priblížil na nedávnej konferencii Milan Belej, vedúci oddelenia spracúvania archívnych dokumentov Štátneho archívu v Nitre.
Na svojej prednáške vysvetlil, že organizátori deportácií čerpali informácie o židovskom obyvateľstve zo súpisov, ktoré sa konali opakovane. Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva v roku 1940 žilo v Nitre 4320 izraelitov. Mimo Nitry, v rámci okresu bývalo 810 osôb. Tieto počty súvisia so stanovením reálneho počtu obetí holokaustu z nitrianskeho regiónu.
Spočiatku súpis nebol všeobecný, zahŕňal najmä práceschopné osoby
Prvý sa konal na Ďurčianskej ulici od 26. februára do 4. marca a vykonával sa na základe postupnosti – najskôr muži z Nitry, potom muži z obcí okresu a ženy. Súpis bol sprevádzaný chaosom. Mnohí sa naň nedostavili, úmyselne alebo aj zo zdravotných dôvodov.
Podľa Milana Beleja tento stav trval až do prijatia ústavného zákona o vysťahovaní židovského obyvateľstva z 15. mája 1942: „Treba poznamenať, že dovtedy už z Nitry vysťahovali väčšinu židovského obyvateľstva“.
Deportácie prebiehali v niekoľkých vlnách. Prvá začala v marci a skončila začiatkom apríla. Židov v tomto období odosielali z okresných miest. Najviac obyvateľov z Nitry a okolia smerovalo najmä do sústreďovacích táborov Patrónka v Bratislave, kde umiestňovali ženy a mužov odviezli do Serede.
„Prvé tri osoby deportovali z Nitry už 25. marca do Žiliny. Bol to deň, kedy zo Slovenska odišiel vôbec prvý transport. Na druhý deň nasledoval prvý masový miestny transport z Nitry do Serede,“ objasňuje vtedajší život nitrianskych Židov vedúci oddelenia.
Pôvodne sa v ňom malo nachádzať 470 mužov, odišlo ich ale iba 301. O dva dni neskôr odoslali z Nitry 144 žien do Patrónky. Potom nasledovali menšie transporty. „V posledných marcových dňoch tak z Nitry spolu násilne odviedli 544 obyvateľov z mesta a okolitých obcí,“ približuje počty deportovaných prednášajúci.
Zo Žiliny, Bratislavy a Serede deportované osoby transportovali do Osvienčimu a Lublina, kde sa nachádzal tábor Majdanek.
Predvolaní mali na prípravu pred odchodom najviac hodinu
Ako sa cítili osoby, ktorým doručili predvolanie, si dnes nevieme predstaviť. Nariadenie o ich zaradení do transportu vydával na základe rozhodnutia ministerstva vnútra okresný úrad. Akciu vykonával Štátny policajný úrad v Nitre.
Predvolaní mali najviac hodinu na prípravu a mohli si so sebou vziať iba presne určené veci, teda oblečenie v istom počte, predmety dennej potreby či jedlo na tri dni. Hmotnosť vecí, ktoré si so sebou brali, nesmela presahovať 50 kilogramov. Zaistených presunuli do 11. hodiny na železničnú stanicu. Po príchode do sústreďovacieho tábora nasledovala osobná prehliadka a prípadné odobratie nepovolených vecí a cenností.
Aprílové transporty boli najmasovejšie, aké z Nitry vypravili
Po menšej prestávke v deportáciách nastali rozdiely. Zo Slovenska už odchádzali celé rodiny bez rozdielu veku pod zámienkou ich presťahovania.
Od 13. do 19. apríla 1942 vypravili z Nitry tri transporty. V každom z nich odišlo vyše tisíc osôb. „Deportované rodiny nemecké orgány rozdelili. Práceschopných mužov deportovali do Lublina, ženy, deti a starcov do tranzitných giet a odtiaľ do vyhladzovacích táborov v okolí. V nasledujúcom období už Nitra nezažila masové transporty takých rozmerov,“ uvádza Milan Belej.
Aprílový súpis sa už týkal viacerých osôb. Konal sa v budove židovskej a náboženskej obce na vtedajšom Koceľovom námestí (dnešná Párovská ulica pri Kostole sv. Štefana).
Niektoré osoby boli vyňaté zo všeobecnej akcie a smerovali do pracovných táborov v Seredi a Novákoch, kde si so sebou mohli vziať viac osobných vecí. Približne 30 takýchto osôb, väčšinou obyvateľov Nitry, deportovali koncom apríla.
V júni prebehol v Nitre 3. povinný súpis. Predpokladalo sa, že tu zostali najmä držitelia výnimiek a povolení, preverovanie dokladov a súpis sa vykonal za jeden deň.
Viacerým deportáciám predchádzali aj žandárske razie. Vykonávala ich štátna a mestská polícia s členmi Hlinkovej gardy. Hliadky zaistené osoby privádzali do židovskej školy. Časť obyvateľov aktívne pomáhala pri vyhľadávaní osôb.
Postupne už úrady dokázali vypraviť iba časť osôb zo zoznamov. Žiadali preto o možnosť zadržať a transportovať aspoň rodinných príslušníkov. Počas 4. súpisu na prelome augusta a septembra sa museli osoby preukázať potvrdením o absolvovaní predošlých súpisov.
Posledný transport z Nitry bol vypravený 19. októbra. Do zoznamu boli zaradení duševne chorí pacienti z nitrianskej nemocnice, z nich niektorých vylúčili. „Z údajov, ktoré sa mi podarilo zhromaždiť vyplýva, že v roku 1942 bolo z Nitry spolu deportovaných približne 4000 obyvateľov mesta a okolia,“ dodal na záver Milan Belej. Neskôr k nim pribudli ďalšie obete.
Poslanci Národnej rady v súvislosti s minulosťou prijali 31. októbra 2001 návrh zákona, ktorým stanovili 9. september za Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia.
