V predchádzajúcom článku sme sa pozreli na oslavy zmŕtvychvstania, ako aj na obyčaje Izraelitov, viac informácii môžete nájsť tu. Dnes sa zameriame na oslavu jari, ktorá postupom času splynula s kresťanskou oslavou Veľkej noci. Pôvodné zvyky a veľkonočné obrady mali pre obyvateľov nášho územia zabezpečiť prosperitu ich hospodárstva. Niet sa čo čudovať, že s príchodom jarných lúčov začali ľudia oslavovať, zima bola konečne na ústupe, čo znamenalo viac jedla a menej chladu. Na svoje si prišla bohyňa jari, Vesna, ktorej preukazovali značnú úcty – za jej požehnanie, ktoré umožnilo zemi znova plodiť. Zato jej sestra Morena/Murena sa na Smrtnú nedeľu od staroveku vynášala von z dediny. Z dostupných zdrojov sa zachovalo, že pri obliekaní Moreny sa recitovala básnička: „Slunko, slunéčko, poj na moje líčko, dáme ti vajíčko. Otvárame vráta, dáme ti kus zlata.“
Pálenie smrtky, ohňostroje či akákoľvek symbolika spájaná s ohňom má reprezentovať precitnutie po zimnom čase, kedy príroda spí. „Pamätám si, že keď som bola ešte malá, chodili sme na Kvetnú nedeľu s Morenou. Chodili sme s ozdobenou halúzkou po rodine a vypytovali sme vajíčka, tie sa maľovali pre chlapcov, ktorí o týždeň prišli oblievať,“ spomína pre TV Nitričku Eva Domanová, členka FS Tradícia, reportáž nájdete tu.
Tradičný zvyk obdarovávať sa vajíčkami zas pramení zo starých čias, kedy ľudia verili, že svet vznikol z veľkého vajca a vajíčko predstavuje nový život, silu a pre svoju škrupinku aj pocit bezpečia. Vajíčka alebo kraslice prezrádzali veľa o tom, či bol návštevník obydlia v dome dievčiny vítaný, a tiež ako veľmi na ňom mladej slečne záležalo. Stačilo sa pozrieť na výzdobu, čím bohatšia, tým väčší záujem mala vyoblievaná a vyšibaná mladica.
Na Veľkonočný pondelok sa začalo konečne hodovať. Túto prastarú tradíciu dopĺňalo aj polievanie a šibačka. „V domácnostiach sa varila šunka, chystali sa jedlá, piekli sa koláče,“ hovorí v rozhovore pre TV Nitričku Miroslava Zaujecová, folkloristka. Reportáž môžete nájsť tu. Od rána chodili mladí muži alebo chlapci po domácnostiach svojich známych/rodiny, kde poliali, vyšibali ženy a dievčatá. Svoj korbáč si vyrábali ručne, z vŕbového prútia. Korbáč bol podľa dochovaných tradícii spletený z ôsmich, dvanástich či z dvadsiatich štyroch prútov a mal približne od pol metra do dvoch metrov. Dopĺňala ho pletená rukoväť a farebné stužky.
Tradície kázali, že počas hodovania predniesli muži rôzne koledy. Či sa najprv šibe, polieva, spieva alebo recituje, záleží na situácii, do ktorej mládenci prídu. Vypočuť sme si v tých časoch, ako aj dnes, mohli povestnú básničku:
Šiby, ryby, mastné ryby,
kus koláča od korbáča,
kázal kadlec aj kadlečka,
abys´ dala tri vajíčka:
jedno biele, druhé čierne
a to tretie zabarvené,
to je moje potešenie.
Šibačka a polievačka dávali mládencom šancu zistiť, ktorá dievčina má o nich záujem a dievčatá zas zistili, ktorému mladému mužovi učarovala ich krása, zrejme preto bola táto tradícia taká populárna.
