Do začiatku 9. storočia sa na Slovensku a na Morave pochovávalo žiarovo, čiže spaľovaním mŕtvol. Na prelome 8. a 9. storočia sa začalo pochovávať inhumačne – do zeme bolo uložené celé telo. Dôvodom zmeny v pochovávaní nebožtíkov mohol byť vplyv Avarov, no hovorí sa aj o christianizácii.

Pravdepodobnejšia je však verzia nasledovania Franskej ríše, ktorej sa chceli podobať aj príslušníci veľkomoravskej elity.

Priemerný vek Moravanov sa pohyboval okolo 40 rokov a jedinci, ktorí sa dožili 60 a viac rokov, tvorili len malé percento populácie nachádzanej na pohrebiskách. Čo sa týka lokalít pochovávania, Moravania mali veľmi obmedzený okruh. Ak bol človek počas celého života slušný a nevyčnieval z radu, odmenou bol hrob na mieste, kde bola celá jeho komunita.

Ak človek pochádzal z vyššej vrstvy a býval v centrálnych lokalitách, mohol dokonca spočinúť v blízkosti niektorého novopostaveného kostola. 

Medzi centrálne lokality, kde sídlili väčšinou elity, patrili napríklad Mikulčice, Pohansko, Staré Město pri Uherskom Hradišti, Bratislava či Nitra. Ak však človek umrel ďaleko od domova alebo bola jeho smrť niečím podozrivá, mohol skončiť pohodený v starej jame či niekde mimo akéhokoľvek osídlenia.

„Máme doklady o pochovaných v zvláštnych polohách, napríklad na bruchu, na boku, v sede, dokonca aj v kľaku, a tiež orientovaných v severojužných smeroch, respektíve s hlavou na východ a s nohami na západ, zatiaľ čo drvivá väčšina nebohých bola pochovaná s hlavou na západ a s nohami na východ,“ píše Milan Hanuliak, autor knihy Veľkomoravské pohrebiská.

Na základe zachovaných prameňov sa presne nevie, aký symbolický význam mali tieto posmrtné polohy. Archeológovia však zistili, že v polohe na bruchu boli pochovávané najmä ženy.

Podľa dohadov mali byť niektorí týchto jedincov zlými ľuďmi a ich zvláštna poloha sa brala ako opatrenie – aby neznepríjemňovali život, či už na tomto alebo na onom svete.