Silvestrovské oslavy sa konajú v posledný deň roka Gregoriánskeho kalendára, čiže 31. decembra. Prvýkrát sa oslavy konca starého a začiatku nového roka zaznamenali v Mezopotámii, približne okolo roku 2000 pred naším letopočtom, kde ho vítali v polovici marca – v čase jarnej rovnodennosti. Gréci začínali písať nový kalendár v deň zimného slnovratu a Július Cézar v roku 46 pred naším letopočtom zaviedol nový, tzv. Juliánsky kalendár, v ktorom rímsky panovník ustanovil 1. január za prvý deň nového roka.
Posledný decembrový deň je v rímskej liturgii zasvätený pamiatke pápeža Silvestra I. a má symbolický význam.
Pápež Silvester I. vládol v čase, kedy sa skončil vek prenasledovania kresťanov a začal sa nový vek. V stredoveku považovali oslavy prichádzajúceho roku za pohanský zvyk, preto oslavy 1. januára náboženskí hodnostári zrušili.
Poslednému dňu v roku sa v minulosti hovorilo aj „starý rok“ alebo „babí deň“ a v tento deň chodili po dedine tzv. kurine baby. Boli to dvaja muži prestrojení za ženy – jeden so slameným vencom a zvoncom, druhý v kožuchu, na ktorom mal sukňu taktiež zo slamy prepásanú povrieslom. Ženy túto slamu trhali a vkladali sliepkam do kurína, aby aj v budúcom roku dobre znášali.
Na oplátku za slamu dostávali „kurine baby“ výslužku v podobe slaniny, klobás, chleba, koláčov či pálenky.
Starý zvyk chodenia „ometačiek“ sa väčšinou dodržiaval na dedinách, no postupne zanikol. Ometačky boli chudobné ženy, ktoré chodili pred koncom roka symbolicky vymetať platne na pieckach, aby po celý rok dobre horeli. V podvečer na Silvestra sa schádzali veriaci v kostole, aby sa na svätej omši poďakovali Bohu za uplynulý rok a večer sa zvyčajne konala veselica. Táto tradícia sa začala až po 2. svetovej vojne, pretože dovtedy boli zábavy až do Troch kráľov zakázané.
„Na Silvestra sa pripravovala podobne bohatá večera ako na Štedrý deň, no mohlo sa jesť aj mäso. Obvyklé bolo tiež umývanie a obliekanie sa do čistých šiat,“ spomína si na svoj Silvester pamätníčka Irena. Noc pred Novým rokom mala zvláštnu moc. Verilo sa napríklad, že čo sa človeku bude snívať, to sa aj splní.
Kúzla a čary mali vplyv aj na predpovede počasia v budúcom roku.
Červené ranné zore veštili víchrice, búrky neúrodu a s tým spojenú biedu a drobný hustý dážď symbolizoval husté plné obilné klasy. K tradíciám patrilo aj zametanie smetí do kúta miestnosti, zásadne nie von, aby sa niekto „nevymietol“ z domu, čiže aby nezomrel. „V ten deň sa nemohlo prať a ani vešať bielizeň, pretože ten, kto ju vešal, mohol zomrieť alebo sa dokonca obesiť,“ dodáva Irena.
V silvestrovskom období sa konali zabíjačky – zakáľačky, ktoré boli sviatkom celej rodiny.
Zvykom bolo tiež plánovanie svadby a žilo sa očakávaním príchodu fašiangov. Novoročné obrady a rituály mali našim predkom odhaľovať budúcnosť, chrániť od pohrôm, prispieť k blahobytu a najmä priniesť šťastie do rodiny. Aby si ľudia zabezpečili bohatstvo, prosperitu a úrodu v dome, platil zákaz vstupu ženy ako prvej do domu a nič dobrého neveštil ani starý chlap oblečený v kožuchu. „U nás sme vždy radi privítali malých vinšovníkov, ktorých sme hostili v upratanom a čistom dome. Ak bol poriadok v dome na Nový rok, bolo to tak po celý rok,“ ukončila rozprávanie pamätníčka.
