Pôvod mena Pribina ma viacero interpretácií. Prvou je tá, ktorá hovorí o slovanskom výklade mena, odvodeného od slovesa pribyť, v preklade do našej dnešnej reči by sa to dalo preložiť ako – pribúdať, prirastať, myslené ako prírastok do rodiny. Latinské pramene uvádzajú slovo Priwina,v preklade pastorok (nevlastný syn).
Medzi niektorými historikmi doteraz panuje názor, že Pribina mohol byť nevlastným synom panovníka Moravského kniežatstva Mojmíra I. Tieto domnienky však neboli potvrdené. Hľadiac k slovu Priwina- môžeme usúdiť, že ho nevychovával biologický otec, ale ten adoptívny, nevlastný. Meno Pribina sa spájalo so vznikom a počiatkami Nitrianskeho kniežatstva, ktoré sa začalo formovať v prvej tretine 9.storočia. Do tohto útvaru patrilo s určitosťou juhozápadné Slovensko, až po Malé a Biele Karpaty. Je veľmi pravdepodobné, že do kniežatstva sa zarátavali aj časti Spiša, Novohradu a Gemera (str.Slovensko). Nitrianske kniežatstvo bol nadkmeňový útvar s vlastnou hospodárskou, sociálnou a politickou zložkou.
Christianizačné procesy
Pribina sa pričinil veľkou mierou o Christianizáciu nášho územia, spomínaného Nitrianskeho kniežatstva. Prvý známy doložený kostol na našom území, pravdepodobne zasvätený sv. Emerámovi, sa datuje na rok 828. Posvätený bol salzburským arcibiskupom Adalrámom. Kronikári a súdobí historici konštatujú, že bol postavený pre jeho manželku. Kniha Nitrianske kniežatstvo od Jána Steinhübela uvádza presnejšie pôvod jeho ženy, a konkrétne ju zaraďuje do rodu Wilhelmovcov, ktorým patrilo grófstvo v Bavorsku. Do roku 828, teda do dokončenia stavby kostola, bola Nitra braná ako pohanské mesto, nakoľko Pribina a jeho družina v tej dobe ešte neboli pokrstení. Tlaky na christianizáciu Nitrianska prišli potom, ako christianizačné obrodenie zažili Moravania. Niekedy okolu roku 830 sa narodil Pribinov syn Koceľ, ktorý podstúpil krst priamo v katedrále sv.Emeráma. Pribina absolvoval krst až neskôr, v rodisku svojej ženy v Traismaueri (patriaca Salzburskej stolici)
Konflikt s Mojmírom I.
Pôsobenie Pribinu bolo poznačené aj jeho komplikovaným vzťahom s panovníkom Moravského kniežatstva (územia na západ od Nitrianska, dnešná južná a východná Morava) Mojmírom I. Ambíciou Mojmíra bolo výsostnejšie postavenie a získanie vplyvu aj v Nitrianskom kniežatstve. Takisto chcením Pribinu bolo získanie väčšieho vplyvu a prípadné spojenie oboch kniežatstiev do jedného. Či k priamemu stretu oboch kniežat prišlo nevieme, usudzuje sa, že určitý boj prebehol a s neúspešným koncom pre Pribinu. Historici sa zhodujú, že Mojmír disponoval väčšou a silnejšou družinou a prišlo aj k strate dôležitých regionálnych spojencov Pribinu, či ku konfliktom vnútri jeho družiny. Strata lojality bojovníkov, spoločníkov a nedostatočná chuť jeho družiny k boju spôsobili koniec Pribinu na čele Nitrianska (okolo roku 833) a nasledovalo pričlenenie Nitrianska ku Moravsku a vzniku Veľkej Moravy, ktorej jediným panovníkom bol Mojmír I.
Osud ,,smrteľníka“ Pribinu
Pribina, nezmierený s osudom, ktorý ho postihol, sa snažil hlaďať podporu medzi vyššími kruhmi, či už Franskej, alebo Bulharskej ríše. S podporou u markgrófa Ratboda, ani u bulharského kagana Presiana, neuspel. Nejaký čas mohol však stráviť na bulharskom území do roku 838 a po rokoch sa mu podarilo získať podporu Ratboda, ktorý ho zoznámil s Ľudovítom Nemcom, regentom východnej časti Franskej ríše a postupne si začal získavať jeho priazeň. Napokon roku 840 sa rozhodol Ľudovít rozdeliť Korutánsku marku na dve časti, pričom Panóniu pridelil Pribinovi. Nebolo to však územie celej Panónie, ale patrila mu tzv. Salzburská Panónia, teda územie okolo Blatnohradu. Toto územie zdedil po ňom aj syn Koceľ, ktorý sa preslávil aj tým, že prijal žiakov sv. Metoda, vyhnaných z Veľkej Moravy kniežaťom Svätoplukom, a nechal ich robiť christianizačnú činnosť na svojom území.
Pribina ako súčasť mýtizovania a umenia
Pribinov život ovplyvnil kultúru a umenie, a taktiež jeho posolstvo bolo využívané ako propaganda. Medzi mnohými franskými a uhorskými kronikármi bol spomínaný ako jedno z prvých, ak nie prvé, knieža na našom území. Procesy národného obrodenia sú spojené aj s jeho menom, dávaným ako príklad národnej a náboženskej osvety. Známe sú napríklad Pribinove slávnosti z augusta 1933, organizované ČS vládou, uskutočnené v Nitre, ktoré mali aj pod menom Pribina deklarovať autonomistické snahy niektorých slovenských politikov ČSR. Známa je aj podobizeň Pribinu na slovenskej 20-korunáčke medzi rokmi 1993-2008. Po Pribinovi sú pomenované aj ulice, školy či ocenenia- tzv. Pribinove kríže 3 stupňov (udeľované prezidentom SR na podnet vlády).
Zdroje: Steinhübel, Ján- Nitrianske kniežatsvo, Bratislava 2016.
Segeš, Vladimír. Kniha kráľov, Bratislava 2010.
Tomáš Homola
