„Zimné obdobie v sebe ukrýva veľa tajomného a slávnostného, ale najkrajšie zvyky, obyčaje, obrady a úkony predsa len patrili k Vianociam. Aj v tej najchudobnejšej chalúpke sa zdobil stromček, rozvoniavali opekance a kapustnica,“ píše vo svojej knihe U nás taká obyčaj o niekdajšom slávení vianočných sviatkov zberateľ ľudovej slovesnosti Vojtech Majling.

Štedrý deň má u nás niekoľko pomenovaní, najstarším bol termín Kračún, ďalším Vilija či Dohviezdny večer. Na Orave sa volal Badňak, u Goralov zas Gody.

Predzvesťou vianočného času boli malí chlapci, ktorí po domoch roznášali oblátky. Na každú rodinu sa ušlo 15 až 20 vodových oblátok a 5 cukrových. Vždy ich piekol učiteľ buď na fare alebo v škole. Deti sa pri príchode do domu pekne pozdravili a skôr ako odovzdali oblátky, zavinšovali.

„Vinšujeme vám tieto hody, žeby ste mali toľko mlieka ako vody, masielko ako kvet, dajte mi korunu, ale hneď.“

Na Štedrý deň ráno, krátko po polnoci, vstávali ženy miesiť cesto na vianočné pečivo. S pečením museli byť hotové do úsvitu, aby mali čím obdarovať malých koledníkov a vinšovníkov. Gazdinka však  nesmela postupovať unáhlene, cesto malo byť dobre vykysnuté a pečivo vydarené. Nízke nevykysnuté chleby a koláče boli predzvesťou úpadku celého hospodárstva.

Rôznorodosť vianočných tradícii sa na Slovensku prejavovala od kraju ku kraju. „V Novohrade a Honte, keď mala gazdiná naukladané chleby v peci, mala povyskočiť, aby aj chleby boli vysoké. Na východnom Slovensku vyhĺbili do chlebíka určeného na Kračún jamku. Nakvapkali do nej med a vložili niekoľko zrniek z každého obilia, ktoré na jar siali,“ pokračuje Majling vo svojom diele.

Koláče z kysnutého cesta, babky, báleše, calty, pletené štedráky a vianočky. No okrem tohto sa bolo treba postarať aj o varené jedlá. Štedrovečerný stôl mal obsahovať všetky plodiny, ktoré sa na gazdovstve pestovali.

Popri varených a pečených cestovinách sa varil najčastejšie hrach, šošovica, kapustnica s hríbmi, hruškový alebo slivkový prívarok.

„Tradícia stavania vianočného stromčeka siaha do polovice minulého storočia a prišla k nám z Nemecka. Jedličky sa spočiatku vešali na strop, neskôr sa osádzali do stojančekov. Zdobili sa len skromne, a to jabĺčkami, orieškami, medovníkmi a ozdobami z papiera alebo slamy,“ dočítame sa v knižke.

Úprava stola bola taktiež veľmi dôležitá. Nohy stola obopínala reťaz, aby rodina držala pohromade. Samotný stôl sa zvykol prikrývať bielym ľanovým obrusom, z ktorého sa na jar sialo. Pod obrus dávala gazdiná niekoľko zrniek obilia a drobný peniaz.

Gazdiná mala mať všetko na stole pripravené, aby nemusela od neho počas večere vstávať. V opačnom prípade by jej v novom roku zle sedeli sliepky na vajíčkach.

Na Štedrý deň ľudia zvykli držať pôst až do chvíle, keď sa ukázala prvá hviezda. Celý deň sa jedlo málo a dievky nemali jesť vôbec, aby si našli dobrého muža. Pred večerou sa všetci poumývali a obliekli si čisté šaty. No skôr ako sa začalo večerať, gazda zobral do misky z každého jedla, čo bolo na stole a zaniesol ho dobytku.

„Po zažatí sviece sa všetci spoločne pomodlili. Po nej si starší vypili po poháriku radostníka – zohrievanej pálenky. Mama každému pri stole podala oblátku s medom a ním mu urobila aj krížik na čele,“ spomína na náboženské tradície Majling.

Každé jedlo na štedrovečernom stole malo svoju symboliku. Ryba nebola len pôstnym pokrmom, ale jej šupiny pripomínali peniaze. Preto každý, kto si odložil šupinu do peňaženky, nemal byť nikdy bez peňazí. Zdravé jabĺčka a orechy veštili zdravie v rodine, cesnak mal magickú moc nad chorobami. Med bol znamením lásky, znakom hojnosti bol zas mak.

V okolí Nitry, keď sa chcela dievka vydať, zapichla do jabĺčka tri zápalky a každú z nich nazvala mužským menom. Potom už len sledovala, ktorá vydrží horieť najdlhšie, lebo také meno mal mať jej nastávajúci.

Pred koncom Štedrého večera sa všetci tešili na polnočnú omšu. Sviatočnú polnoc a jej ruch zvyšovali mládenci streľbou z mažiarov, pastieri trúbením a plieskaním bičmi.