Mariánska Čeľaď – zrúcanina kláštora, ktorý sa nachádza neďaleko obcí Veľké Lovce a Podhájska bol podľa starých povestí dejiskom mnohonásobných vrážd a znásilnení. Budova bývalého kostola postaveného cca v 15. storočí sa behom vekov stala domovom rádu Pavlínskych mníchov. Práve oni vystavali na základoch kostola kláštor. „Keďže kostol bol zasvätený Panne Márii, tak aj pomenovanie Mária Család – Máriini služobníci prevzali Pavlínski mnísi, ktorí sa nazývali Márii služobníci,“ vysvetľuje Mária Danková, turistická sprievodkyňa.
Neodmysliteľnou črtou týchto mníchov boli ich biele rúcha a výrazné brady, ktoré boli podmienkou pôsobenia v ráde. Na rozdiel od iných vetiev, bolo spoločenstvo rádu zložené z bohatých synov a dedičov panstiev, poprípade z mužov šľachtického rodu. Podľa povesti vybudovali Bieli mnísi sieť katakomb, ktoré siahali od Mariánskej Čeľade až po Hronský Beňadik.
„Bieli mnísi chodili na kočoch práve týmito pivničnými priestormi, po okolitých dedinách, kde chytali a unášali mladé ženy a dievčatá – tie si odnášali do tábora. Bieli mnísi nežili asketickým spôsobom života a nedodržiavali žiaden celibát. Unesené mladé devy týrali, znásilňovali a v obave pred tým, že sa niektoré z nich vrátia domov a vyzradia, čo sa im stalo, ich tiež vraždili. Vraj ich podľa rozprávaní zamurovávali do stien pivničných priestorov,“ rozpráva Mária Danková.
O ich vyčíňaní sa dozvedel aj miestny zlodej Klokoč, vodca družiny zbojníkov. „Zbojníci zistili, čo robia Pavlínski mnísi, no tak si povedali, že ich napodobnia – začali si obliekať biele kutne s kapucňami, a tak isto začali naháňať a chytať mladé dievčatá, ktoré znásilňovali. Lenže zbojníci na rozdiel od ozajstných mníchov svoje obete nezavraždili, takže sa stalo, že sa dievčatá dostali naspäť domov a povedali, čo sa im stalo. Týmto pádom sa Jozef II. dozvedel o vyčíňaní zbojníkov a aj Pavlínskych mníchov. Kláštor dal po 200 rokoch fungovania zatvoriť,“ odpovedá turistická sprievodkyňa.
Po odchode mníchov sa miesto využívalo ako škola, kúpele, lazaret a mnoho ďalšieho. Posledný vlastník kaštieľa neskončil slávne, podľa rozprávania mu v obrovskej budove zmizlo jeho malé dieťa priamo z kolísky. „Dieťa nikto nikdy viac nenašiel. Pokiaľ tam pán domu býval, údajne sa kolíska po jeho zmiznutom dieťati neprestajne sama hojdala. Služobníctvo ju mohlo zastaviť, no potom sa rozkývala znova,“ informuje Mária Danková.
Po odchode majiteľa začala budova chátrať, čo využili miestni obyvatelia, ktorí si z kaštieľa odnášali stavebný materiál, ako sa však ukázalo, veľmi si tým nepomohli.
„Viacerí sa sťažovali a aj sťažujú na to, že zaspia a v noci ich zobudí krik alebo biela postava, ktorá im stojí pri posteli,“ dodáva sprievodkyňa.
Viac sa dozviete v reportáži TV Nitrička tu.
