Okolo roku 1782 dostali mnohé kláštory zdrvujúcu správu. Rády, ktorých hlavná náplň spočívala v rozjímaní a modlitbách, museli ukončiť svoju činnosť. Preto sa jedného dňa stalo, že Zoborský kláštor zostal úplne opustený. Teda aspoň naoko. Sakrálna stavba sa stala terčom miestnych zlodejov a povaľačov, ktorí v nej hľadali ukryté cennosti. Najviac si zlodeji brúsili zuby na hmotné rezervy kláštora, ktoré mali byť stále ukryté medzi jeho múrmi. Jedným z takých zlodejov bol aj Paľo. Ten dostal typ od miestneho Nitrana na tajnú kryptu pod kláštorom.

Možno práve tá by mohla ukrývať vytúžené zlato.

Jedného večera sa preto vybral spoločne so svojím kumpánom na odhalené miesto, kde mali byť aj bohato zdobené hroby miestnych šľachticov. Počasie im však neprialo, zrejme tušilo ich úmysly. Namiesto pokojnej noci ich zastihla búrka. V kostole nebolo vidieť ani na krok, no kryptu aj napriek tomu našli. Paľo sa mŕtvych nebál, ale jeho spoločník vytušil, že ich tam dole čaká niečo zlé, preto sa zdráhal vojsť dnu. Paľo však neváhal.

„Zapáľ sviečku, už skoro nič nevidím a daj sem rebrík,“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Nakoniec do krypty vliezli obaja za sprievodu divokého hromobitia. Len čo otvorili prvý hrob, oblohu preťal blesk a oni na krátky okamih uvideli obnaženú ľudskú lebku, ktorá na nich škerila svoje zuby. Potom ako svetlo z blesku ustúpilo, zadul divoký vietor, ktorý zhasol jediný zdroj svetla pre oboch zlodejov – malú sviečku.

Chlapi sa preľakli tmy a prítomnosti mŕtvych, a len po pamäti sa vyštverali po rebríku. Hore na nich čakala hlaveň hájnikovej pištole. „Čo tu hľadáte, banda jedna zlodejská,“ zavrčal hájnik Grman podľa knihy Historky spod Nitrianskeho hradu. Paľo sa vynašiel a povedal, že len prišli zapáliť sviečku na pamiatku mŕtvych. Ani to nestihol dopovedať a už uháňal spolu so svojím zlodejským priateľom preč. Grman sa však nenechal oklamať a spočítal si dve a dve. Za trest museli Paľo a druhý nešťastník píliť drevo pred mestským domom, kým ich neprejdú zlodejské myšlienky. Možno, že ich duchovia tam pília drevo dodnes. A zlatý poklad kláštora? Zostal ukrytý v železnom baránkovi, ktorý si mnísi odniesli spolu so sebou.

Býval pripevnený na vchodových vrátach do kláštora všetkým zlodejom na očiach.