Prvú čast rozhovoru nájdete tu.

Spomínal si naposledy prípravu svojho predstavenia a že máš všetko, alebo teda aspoň valnú väčšinu všetkého, dopredu premyslené. Podľa čoho si určuješ, alebo ako rozmýšľaš nad témami o ktorých rozprávaš?

Ako som hovoril minule, slovenský divák si vyžaduje pointu za pointou a vtip za vtipom. Celkovo je dnes doba, v ktorej žijeme, veľmi rýchla. Ak budem diváka pol minúty nudiť, už si začne ťukať do mobilu, takže treba zaujať jeho pozornosť. Tie stand-upy sú pomerne dlhé a vždy je to prierez viacerých tém. Ja konkrétne zvyknem zo začiatku hovoriť vybrané titulky z médií a novín a snažím sa ich nejakým spôsobom komentovať. Primárne sa potom snažím si robiť srandu sám zo seba, často spomínam napríklad aj tú politológiu a robím si srandu z toho, ako sa neviem zamestnať alebo komentujem svoje neúspechy a podobne. Vždy je to všetko samozrejme dotvorené, aby to vyznelo vtipne. Často spomíname aj medzi kolegami nejaké vtipy jeden na druhého. Občas sa dá využiť to, čo povedal kolega predo mnou a vieme si tak čiastočne nahrať na vtip. Inak sú ale tie vystúpenia sólové a každý si ide svoje, nikto mi nekryje chrbát. Keď sa mi vtip nepodarí, je to na mňa, je to moja zodpovednosť, nemá ma v danú chvíľu kto podržať.

Nestáva sa ti, že sa ti minie inšpirácia?

Samozrejme sa to stáva. Všetci, ktorí to robia už viac rokov, majú problém s materiálom, aj keď niektorí si to nepriznajú. Nedá sa každý mesiac vymyslieť nových 20-25 minút, ktoré budú v kuse vtipné. Vzniká to postupne, nedá sa to nasilu. Je to väčšinou taký mix, niečo človek zopakuje, niečo sa snaží nové. Keď je ale niekde na nejakom mieste človek často, má z toho taký nepríjemný pocit, že ho ľudia už poznajú a že pre nich nebude zábavný. Chcem si dať preto teraz napríklad v Nitre pauzu. Sú tu síce výborní diváci, ale za posledné dva roky som tu mal vystúpenie osemkrát a aj publikum sa často opakuje.

Napadajú ti nejaké konkrétne pikošky či už zo zákulisia alebo aj priamo z pódia? Niečo, na čo vždy spomínaš s úsmevom, alebo naopak aj také, na ktoré spomínaš nerád?

Uff, no niektoré zážitky z backstagov alebo z hotelov tu spomenúť nemôžem, lebo by možno napĺňali skutkovú podstatu trestného činu. Spomenul by som ale v rámci vystúpení z tých nepríjemných vecí možno hlavne ticho. Myslím si, že každý si párkrát v živote zažije nepríjemné ticho v publiku a to je dosť traumatizujúce, hoci si musím osobne povedať, že sa mi nikdy nestalo, žeby sa ľudia celý čas nesmiali alebo podobne. V úplných začiatkoch sa mi stalo, že som druhú polku predstavenia dal takú, ktorú som nahlas hovoril prvýkrát a moc to nevyšlo a neujala sa. Poučil som sa vtedy, že na úplný koniec si treba nechať niečo fakt dobré. Platí, ako aj všade inde, že s praxou sa človek zlepšuje a cíti sa sebavedomejšie. Keď už má človek prax, nemôže sa stať, žeby ľudí vôbec nerozosmial.

Vieš nám povedať niečo o tom, či momentálne záujem o stand-upy rastie a koľko ľudí sa v tomto biznise pohybuje?

Mám pocit, že ten najväčší boom je už za nami, dôležité ale je, že ten žáner tu je a na slovenskej scéne už aj zostane. Možno nás teraz nečaká nejaký obrovský počet predstavení, ale je to aj tým, že aj my, aj konkurencia sme ich robili veľa a ten trh sa ich trochu presýtil. Je lepšie to robiť na kvalitu ako na kvantitu.

Na Slovensku je možno tak 10 ľudí, ktorí sa čisto stand-upom živia. Ono celkovo to profesionálne robí možno tak 25, maximálne 30 ľudí, z čoho väčšina z nich robí aj inú prácu. Neznamená to, žeby sa z toho nedalo žiť, ale ľudia robia aj rôzne iné kreatívne projekty. 

25 ľudí? Čakal by som, že sa tomu venuje ľudí viac. Je to podľa teba výhoda, alebo skôr nevýhoda, že je to taká trochu uzavretá komunita? 

Výhoda tohto biznisu je, že reálne sú na trhu iba dve firmy, ktoré to robia. Je preto oveľa ľahšie sa presadiť v stand-upe, ako napríklad v hip-hope alebo v čomkoľvek inom. Je kopec talentovaných mladých ľudí, ktorí sú dobrí v speve alebo v rape, nedokážu sa ale presadiť, lebo nikdy nedobehnú tú obrovskú konkurenciu a kvalitu. Stand-up má tú výhodu, že sa to stále točí len pri pár desiatkoch ľudí a nový, začínajúci stand-upista má šancu, že si ho ľudia všimnú a zapamätajú. Možno keby tá kultúra tu bola už 50 rokov, bolo by to tu viac sprofesionalizované a rozšírené a bolo by ťažšie začať, tak možno ani ja by som sa k tomu nikdy nedostal.

Vystupujete okrem iného často aj v rôznych baroch a krčmách, kde ako si predtým hovoril, ľudia často popíjajú. Máš vo zvyku aj ty, alebo tvoji kolegovia si pri vystupovaní niečo vypiť?

Mám tradíciu hovoriť s pivom v ruke, to áno. K tomuto má každý iný prístup, ja osobne sa cítim uvoľnenejšie, keď si dám tie dve alebo tri pivá, ale samozrejme je dôležité nájsť hranicu. Poznám ľudí ktorí si pred vystúpením vypili veľa a urobili to na výbornú a potom sú tu aj takí, ktorí si nevypijú vôbec. Ja som taký introvertný typ človeka a keď sa postavím pred 100 alebo 200 ľudí, musím sa nejako odosobniť a pivo v ruke mi v tom pomáha.