Heňo Fačkovec z Temných Kecov: „Stand-up sa nerobí ľahko, keď vám za chrbtom kuchár škriabe plech“

Zaujímalo nás prostredie zo života stand-up komikov. Heňo Fačkovec (25), vyštudovaný politológ z Filozofickej fakulty UKF, sa už niekoľko rokov profesionálne venuje stand-up comedy show. Je súčasťou skupiny Temné Kecy.

Porozprávaj nám niečo o úplných začiatkoch a o tom ako si sa k stand-upu vôbec dostal.

Už od konca základnej školy alebo od začiatku strednej som mal vždy tendenciu snažiť sa rozosmievať svoje okolie. V tých rokoch som objavil aj Radošinské naivné divadlo, ktoré ma veľmi inšpirovalo a prvýkrát som si povedal, žeby som chcel nejakým spôsobom vystupovať na javisku a baviť tak ľudí. Po štyroch rokoch sa nám podarilo s ochotníkmi z SPU nacvičiť zopár hier, v dnešnej dobe ale o to nie je až taký obrovský záujem. Vtedy som začal tak viac uvažovať o stand-upe, ktorý sa tu stával populárnym. Prvé snahy o rozšírenie stand-upu na Slovensku som zaregistroval okolo roku 2010, ale z úvodu to dlho fungovalo iba v Bratislave. V roku 2015 som sa prvýkrát odhodlal a vystúpil som v Trnave, kde sa mohol vtedy predstaviť každý, kto sa prihlásil, stačilo tam poslať iba mail. V ten deň boli v publiku aj Samo Trnka a Ladižo (Ivo Ladižinský), ktorí ma obaja po vystúpení oslovili. Z Ladiža som úprimne najprv nebol moc nadšený, lebo som si  z jeho videí myslel, že máme veľmi odlišný prístup k humoru. Paradoxne to ale bolo naopak, prišiel za mnou, bol veľmi milý, dal mi vizitku a pozval ma vystúpiť s nimi v Temných Kecoch. Od vtedy som s nimi už tri a pol roka. 

Začal som s nimi vystupovať od začiatku roku 2016 a tých miest začalo pribúdať. Vrchol úspechu bola asi sezóna 2017/2018, kedy Temné Kecy mali aj 15 vystúpení mesačne a ja som sa zúčastnil na takých 8-10. Bol som vtedy ešte ako študent stále na cestách a mám takto pochodené celé Slovensko a niekoľkokrát som vystupoval aj v Brne a Prahe.

Vystupoval si teda aj v Českej republike, vieš nám trochu priblížiť rozdiel medzi stand-upom v Čechách a na Slovensku?

Človek by si to možno nemyslel, ale vystupovať v Česku a na Slovensku je rozdiel. V Česku to aj českí komici robia takým štýlom, že sa viac a podrobnejšie rozpráva. Rozprávajú aj 20 minút o jednej veci a u nás na Slovensku si divák zvykol, že musí ísť pointa po pointe. Na Slovensku sú diváci náročnejší a tá latka je u nás trošku vyššie. České publikum nám tak viac dopraje, viac a ľahšie sa zasmejú. Ocenia možno aj takú len hru so slovami, ktorá by slovenským divákom nestačila. 

Si teda vyštudovaný politológ. Veľa ľudí možno prekvapí, že sa inteligentný človek, ktorý sa zaujíma o vážne veci vo svete, rozhodne vystupovať na pódiu. Ako to vnímaš ty?

Politológiu som si vybral ešte predtým ako som začal so stand-upom, už od mladosti ma zaujímala politika a dianie vo svete. Stand-up mi vtedy už síce vŕtal v hlave, nemal som vtedy ale na to ani odvahu, ani vek, ani materiál, ani nič, takže som šiel študovať a vybral som si politológiu. U nás je to ale celkom bežné. Keď vezmem do úvahy aj konkurenčné Silné Reči, tak odhadom je to možno tak každý šiesty komik, ktorý študoval toto alebo niečo veľmi príbuzné. Nejaká súvislosť tam teda je. Aj keď my v Temných Kecoch nechceme byť nejakou politickou satirou, ale samozrejme keď je nejaká známa kauza, tak z toho ťažíme a keď mám politický rozhľad, tak je to samozrejme výhodou.

Spomínaš teda dve konkurenčné skupiny, Temné Kecy a Silné Reči. Vieš nám objasniť v čom sa od seba rozlišujete a koľko ďalších takýchto skupín na Slovensku ešte existuje?

Sú prakticky iba dve skupiny stand-up komikov. Existuje ešte jedna skupina, oni vystupujú ale iba na jednom mieste raz mesačne v Bratislave, u nich som tiež párkrát vystupoval. Konkurencia medzi nami a Silnými rečami samozrejme existuje, je to ale dobrá vec. Konkurencia zvyšuje kvalitu, nikto nemôžeme zaspať a musíme sa stále ťahať dopredu. Rozdiel medzi nami je ten, že ich je podstatne viac a niektorí ich predstavitelia často hovoria, že majú inú cieľovú skupinu ako my, s čím ale moc nesúhlasím. Je pravda, že Temné Kecy majú taký drsnejší druh humoru a zopár našich tém je pre ľudí z konkurencie už za čiarou, ja to ale takto neberiem. Pokiaľ je to humor, nech je to aj čierny humor, žiadne morálne závery by som z toho nerobil. Ak to ľudí rozosmeje, nevidím v tom problém, na tom je to postavené. Treba ale vždy rázne rozlišovať to, čo je hovorené v rámci vtipu a to, čo sú skutočné názory.

Hovoríš teda o nejakej cieľovej skupine a drsnom štýle humoru. Máš na mysli nadávky a vulgarizmy? Vieš nám to celé trochu priblížiť a objasniť teda, pre koho sú tieto vaše vystúpenia určené?

My máme aj v značke písané, že sme najdrsnejší, bez cenzúry, na tvrdo a podobne. Záleží ale na konkrétnom komikovi. Kopec ľudí aj z našej konkurencie používa veľa vulgarizmov, všetko musí byť ale s mierou. Súhlasím s tým, že by sa s vulgarizmami malo nakladať opatrne, ale tak dobre použitý vulgarizmus môže niekedy pomôcť. Celé publikum a prostredie si to niekedy vyslovene pýta a čaká na to, ono to k tomu proste patrí. Určite to ale nie je to ale iba o nadávkach, vulgarizmy iba dotvárajú pointu a atmosféru daného rozprávania, nie je to na nich založené.

Najčastejšie na nás chodia mladí ľudia medzi 20-30 rokov, ale niekedy aj mladší. Oficiálne je to od 18, ale je to formalita. Ak niekto príde s doprovodom, je to na ich riziko. Zažili sme to raz v Stupave, že nám tam sedeli asi 10 ročné deti. Boli tam ale s rodičmi a tí vedeli, do čoho idú a čo ich čaká, tak je to potom na zodpovednosť rodičov. Samozrejme ale chodia aj starší ľudia, je to široký záber ľudí, ktorí majú o takýto druh kultúrneho vyžitia záujem.

Vráťme sa trochu k tvojim začiatkom a k niektorým prvým vystúpeniam. Ako si sa popasoval s nervozitou a trémou, keď si sa prvýkrát postavil na pódium pred väčšie množstvo ľudí?

Ľudia si myslia, že človek má trému iba zo začiatku a časom zázračne zmizne. Tá tréma ale nezmizne. Mám za sebou 217 vystúpení, možno tak plus mínus 3, a trému mám rovnakú ako keď som začínal. Záleží to na podmienkach a na ľuďoch. Keď vidím, že kolega predo mnou publikum rozosmial niečím jednoduchým, mám takú väčšiu psychickú pohodu a naopak keď sa smejú málo, som nervóznejší. Moja povinnosť ale je tam tých 20-25 minút vydržať, nech je to akékoľvek.

Niekedy býva ťažké, keď ani nie že diváci, ale možno organizátori a personál nemajú rešpekt voči našim prejavom. Vystupujeme v baroch alebo reštauráciách a keď niekto nahlas zapne kávovar uprostred môjho rozprávania, je to ťažké a horšie sa mi sústredí. Napríklad v Piešťanoch sa mi stalo, že tam zamestnanec za pódiom pri otvorených dverách škriabal s kovovou škrabkou plech na pizzu. Stand-up sa nerobí ľahko, keď vám za chrbtom kuchár škriabe plech. Je to také trochu nevychované. Tento žáner má blízko ľuďom, často pritom popíjajú, štrngajú s pohármi, rozprávajú sa a často sa stane aj to, že niekto vykrikuje a podobne. Vykrikovať by pri tom návštevníci nemali. Ľudia by si mali uvedomiť, že stále je to svojím spôsobom ako divadelné predstavenie. Často si možno myslia, že práve kvôli reakciám z publika ide o improvizácie, v skutočnosti ale platí pravidlo, že najlepšie sa improvizuje pripravenému. Všetko to čo hovorím, mám dopredu nacvičené, aby som nemusel rozmýšľať a zasekávať sa priamo na mieste. Je to všetko o tej príprave a práve aj v tom je to podobné divadelnému predstaveniu.

Druhú časť rozhovoru vám prinesieme už čoskoro. V druhej časti sa dočítate o témach a inšpiráciách stand-upistov, koľko ľudí sa v tomto biznise pohybuje, alebo aj to, ako je to s požívaním alkoholu na pódiu.

Máte k článku pripomienky, námety alebo nápady? Kontaktujte ma na mailovej adrese: daniel.micik@nitrianskyhlasnik.sk :-)

Televízia Nitrička

Forgot Password