V predchádzajúcom článku sme sa pozreli na Kmeťkovu ulicu, článok nájdete tu. Dnes sa presúvame nielen z miesta na miesto, ale aj v čase. Tentokrát sme sa rozhodli poodhaliť tajomstvá Mestského parku a jeho najstaršej časti Sihoti. Sihoť sa definuje ako „suchá zem medzi ramenami rieky, malý polostrov, ostrov, štrkový nános rieky.“ Vzhľadom na to, že rieka sa v minulosti odkláňala a jej dnešné koryto je vytvorené umelo, je už zrejme jasné, prečo si Sihoť ponechala svoje meno.

Mestský park je domovom Gazdovského dvora, ktorý chová domáce zvieratká, a to teliatka, somárov, ovce, kozy, prasiatka, pávy. Všetky tieto tvory majú svoj výbeh oplotený ohradou, cez ktorú ich môžu malé deti pohladkať.

Gazdovstvo je doplnené „drevenými plastikami a celkovou koncepciou pripomína tradičný život na hospodárskom dvore z oblasti Nitry. Celoročným lákadlom parku je voliéra so stádom danielov škvrnitých a muflónov, najmä v období prírastkov začiatkom leta,“ píše mesto Nitra na svojich oficiálnych stránkach.

V lete je park vyhľadávaný nielen pre zeleň, detské ihriská či posedenie pri chladenom nápoji, ale aj pre letné kúpalisko. Na mestské pomeruý je park skutočne obrovský. Má 20 ha a niekoľkokrát do roka sa stane centrom rôznych spoločenských udalostí. Z histórie je na ňom zaujímavá Žabia fontána. Jej autorom je slovenský sochár Michal Július Bártfay (1888 – 1979). Tento rodený Nitran bol otcom Tibora Bártfaya. Július študoval na vychytených školách v mestách ako Rím a Paríž a do slovenskej umeleckej tvorby vniesol expresívne a dynamické sochárske výrazy. Okrem Žabej fontány postavenej v roku 1935 s vodníkom Žblnkom uprostred, stojí aj za zhotovením Pamätníka SNP či Pomníka padlých partizánov.

„Bohatú históriu parku pripomína budova pôvodného výletného hostinca na konci promenády s alejami líp. V klasicistickom štýle ju v roku 1831 dal postaviť biskup Jozef Wurum,“ informuje mesto Nitra.