Poznáte to, či už z pohľadu dieťaťa alebo rodiča. Blíži sa koniec júna a so stúpajúcimi teplotami rastie aj tlak na žiakov a študentov základných a stredných škôl. Toto obdobie sa totiž spája s ohodnotením za ich celoročnú snahu. Nie u každého však ide o radostnú udalosť, najmä, ak vytúžený hárok nespĺňa striktné predstavy niektorého z rodičov. Pre deti môže práve preto jún predstavovať veľmi stresujúce obdobie. Jednou z príčin môže byť práve strach zo zlyhania, ktoré v sebe deti spolu s vysvedčením domov nesú.
Detstvo starej generácie
Pri zaspomínaní si na detské a študentské časy tomu ani u mňa nebolo inak. Chudáci naši, mysleli si, že zo mňa nič nebude. Od prvej triedy je nepozorná, na hodinách vedie debatné krúžky, nevie kde má knihy, čie zošity to zas priniesla domov a kde zabudla už po tretíkrát školskú tašku? Viac ako toto ma trápilo, kto si čo priniesol na desiatu a keď som spolužiačke zjedla jablko, bohabojne som tvrdia, že sa ku mne samo zakotúľalo. A upratala som sa v živote? Upratala. A to sa rodičia tak veľmi strachovali, čo z toho živla, ktorý im doma rastie, bude. Nie každá kaša sa je taká horúca, ako sa uvarí. U mňa to platilo dvojnásobne. Na horúce kaše som totižto u nás doma bola šéfkuchárom ja. Ak by mi chcel ktokoľvek niečo v živote odoprieť, prvenstvo v tejto disciplíne sa v širokom ďalekom okolí nedalo. Nik to nevedel lepšie ako ja. A to mi rodičia dávali vždy veľa príkladov. Od brata až po sestrenicu z tretieho kolena a všetky jej vrstovníčky z uličky, až po najlepšiu kamarátku dcéry spolužiačkinho brata zo strednej školy spred 20 rokov. A to tých spolužiačok mali v triede minimálne 25. Krát dva, za oboch mojich rodičov. Nehovoriac o tom, že v škole, ktorú som navštevovala, pôsobila moja babka ako učiteľka. Rýchlosť šírenia správ dnešného 4G internetu je oproti tomu malina. Vystúpenú žilu hnevu na rodičovskom čele som dokázala rozoznať skôr, sko som prekročila prah domu.
Každý si tým prešiel svojim spôsobom
Čo však také vysvedčenie? Pre mňa, z dnešnej pozície matky, je stretávať sa s tragickými príbehmi kvôli známkam na vysvedčení, až príliš tragické. Samovraždy. Úteky z domu. Tragické je čítať o tom, nie to ešte zažiť. Medzi deťmi sú aj povahy veľmi citlivé a u niektorých môžu zlé výsledky na vysvedčení vyvolať pocit viny. Viny zo sklamania rodičov a blízkych. Pritom si často neuvedomujeme, že známky v škole nepredurčujú naše deti k tomu, akými ľuďmi sa stanú. Rodičia by mali klásť dôraz na rešpekt a láskavosť detí viac, ako na známky. Nie každému totiž učenie ide. Niekto je nadaný na šport, ďalší vyniká manuálnymi zručnosťami či inými schopnosťami. Každé dieťa je unikát, nenapodobiteľný originál, ktorý formujeme svojimi životnými hodnotami a zásadami. A to, kto má v živote aké priority, sa odráža aj na našej výchove. Netrestajte deti za to, že nie sú dokonalé. Netrestajte ich za to, že nie sú podľa vašich predstáv. Známky na vysvedčení sú síce dôležité, ale nie najdôležitejšie, a už vôbec nie na úkor iných hodnôt. Veta istej školskej psychologičky, s ktorou som sa v rámci svojej práce stretla, mi dodnes rezonuje v pamäti “V školách, doma, všade sa na deti tlačí, aby boli jednotkári. Nepozerá sa však na to, akými sú ľuďmi.“
Neporovnávajte
Deti sú deti a mali by si byť rovné bez ohľadu na známky. Neposudzujme a neodsudzujme ich na základe čísla na vysvedčení. Aj snaha sa cení a miesto zákazov a príkazov, je vždy lepšou cestou motivácia. Buďte pre svoje deti niekým výnimočným. Buďme tým, kto dokáže oceniť ich celoročnú snahu, na ktorú v školských laviciach vynaložili také isté úsilie, ako spolužiaci s lepšími výsledkami či súrodenci, ktorým sa darí viac. Pretože aj dieťa s nie práve ukážkovým vysvedčením, si zaslúži pochvalu.
Vysvedčenie nie je všetko
Ja viem, ja viem…veď aj ja chcem mať v živote zo svojho dieťaťa niečo. No ten chlapec sa čím ďalej tým viac a viac na mňa podobá. Aj naši ma na to pri nedeľnom obede so zdvihnutým prstom čoraz častejšie upozorňujú. A ako každý rodič, tiež mám niekedy záchvaty hnevu, kedy si idem hrdlo vykričať. Ak si myslíte, že to niekedy v niečom pomohlo, ste na omyle. Odpoveďou mi je zabuchnutie okna u susedov, ktoré s nami v tesnej blízkosti hraničí. Vedzte, že v tom nie ste sami a každý rodič, bez ohľadu na to, aké šikovné či menej šikovné dieťa vychováva, mi dá v tomto iste za pravdu.
Podajme pomocnú ruku našim deťom na miestach, kde si nie sú až tak istí a podporme oblasti, v ktorých vynikajú. Len tak z nich vychováme spokojných a šťastných ľudí. Apropo, každý rok je tu ďalšie a ďalšie vysvedčenie, ktorým vás ešte stále môžu prekvapiť.
Miriam Poláková
