Kamalduli boli reformovaná vetva benediktínov a na naše územie prišli v 17. storočí. Tieto dve skupiny mníchov si nemôžete pomýliť. Benediktíni chodili oblečení do čiernych rúch s kapucňou a farbou kamaldulov bola biela. Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Tí nesmú rozprávať, kochať zeleňou a môžu pozerať len na nebo či vyprahlú zem. Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň.
Kamalduli sa riadili vlastnými pravidlami.
Spojením pustovníckeho a kláštorného života v prísnej chudobe sa zaradili k najprísnejším reholiam dodržiavajúcim asketický spôsob života. Novici boli prijímaní vo veku od 20 rokov, žili v spoločenstve kláštora a mnísi – pustovníci, osamote v pustovniach. Pustovne boli malé, samostatné domy. Cela so záhradou, ktoré boli taktiež synonymom pustovní, sa volali cenóbium.
![](https://www.nitrianskyhlasnik.sk/wp-content/uploads/2021/12/Kaldulsky-klastor-hist-nakres-640x694.jpg)
Dôležitým pravidlom bolo zachovávať mlčanie. Rozprávať sa mohli len v nevyhnutných prípadoch, a to o liturgii, štúdiu alebo či práci. Venovali sa starostlivosti o chudobných, pútnikov, ochrane lesov, zakladali veľké knižnice a archívy. Nosili biele rúcho s kapucňou. Kláštory kamaldulov sa stali významnými kultúrnymi centrami, nakoľko sa tu rozvíjala bohatá vedecká činnosť. Z prostredia kamaldulov vyšiel i pokus o konštituovanie kultúrnej západoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka, tzv. kamaldulská slovenčina, ako aj prvý preklad Biblie do slovenčiny – Kamaldulská Biblia.
K najvýznamnejším členom rádu patril napríklad prírodovedec Cyprián, ktorého päťjazyčný herbár je najstarším zachovaným herbárom na Slovensku.
Kamalduli žijú do dnešného dňa i v Poľsku. Malé domčeky, v ktorých bývajú po jednom otcovia alebo bratia, sú rozostavané v záhrade a pri každom je ešte malá záhradka, kde obyvateľ pestuje to, čo má rád. Vnútro je rozdelené na niekoľko malých miestností – kaplnku, izbu na prácu, spanie, hygienický kút a sklad paliva. Na spanie slúži pričňa z lát a slamník, na prikrytie je jedna deka. Každý dom so svojou záhradkou je ohradený múrom.
![](https://www.nitrianskyhlasnik.sk/wp-content/uploads/2021/12/obr_2_kamaldulski_mnisi_zobrazeny_na_olejomalbe_z_hlavneho_oltara_klastorneho_kostola_sv_jozefa_na_zobore_foto_m_samuel_a4362c_lg.jpg)
Rozprávať majú dovolené trikrát do týždňa a v čase pôstu dvakrát, no veľmi to nevyužívajú.
Kamalduli sú vegetariáni a ich strava je veľmi strohá a jednoduchá. Na raňajky majú čiernu meltovú kávu, chlieb s trochou masla alebo džemu, na obed je zeleninová polievka, zemiaky, malý kúsok ryby alebo vajce, na večeru zemiaková kaša s kyslým mliekom alebo zemiakový boršč. Stravu im roznáša kuchár v obedároch a každý ju konzumuje sám vo svojom dome.
Ich heslo je „ora et labora“ (modli sa a pracuj). Deň kamaldula sa začína o 3:45 prvou spoločnou modlitbou. Počas dňa je päť takýchto spoločných stretnutí pri modlitbe a o šiestej je svätá omša. „Kamalduli nepoužívajú v kostole elektrické svetlá, len sviece, a nespievajú. Je neobyčajným zážitkom vidieť týchto mužov v prítmí kostola pri svätej omši. Každý má svoje miesto v kostole, kde rád sedí, takže hoci je ich málo, v tomto prípade osemnásť, počas svätej omše žije celý kostol. Len po „Otče náš“ sa priblížia všetci k oltáru. Kamalduli sú mystici. Byť prítomný na svätej omši jedného z nich je chvíľou, ktorú možno ťažko popísať. Človek cíti, že sa dotýka samotného tajomstva smrti a vykúpenia Krista,“ píše František Mikloško vo svojich spomienkach na návštevu poľských kamaldulov.
![](https://www.nitrianskyhlasnik.sk/wp-content/uploads/2021/12/obr_3_sucasny_kamaldulski_mnisi_v_los_angelos_venezuela_reprofoto_zdroj_mulitzer_2012_874911_lg-1170x694.jpg)
Deň sa končí v kostole spoločnými modlitbami v úplnom tichu okolitého sveta, pri jednej sviečke. Každý rehoľník okrem hodín modlitby a odpočinku má povinnosť pracovať, napríklad ako kuchár, záhradník, krajčír, údržbár či vrátnik. Väčšinu produktov si vypestujú sami. Kupujú chlieb, mlieko a ryby.
Rehoľníci, s výnimkou tých, ktorých k tomu nútia povinnosti, nepoužívajú hodinky.
Čas oznamujú iba údery zvonov. Nemajú rádiá ani televízory, nečítajú noviny, občas len cirkevné. „Človek oslobodený od jeho tlaku života a navyše izolovaný od sveta, stáva sa prostý, srdečný, bezprostredný,“ dodáva Mikloško.
V jednom dome žije rehoľník, ktorý je v ňom už viac ako 20 rokov sám. Dvadsať rokov ho nikto nevidel, no jediným znakom, podľa ktorého vedia, že žije je, že necháva prázdne obedáre.
![](https://www.nitrianskyhlasnik.sk/wp-content/uploads/2021/12/29767_lg.jpg)
Dnes je kamaldulských mníchov okolo 100 spolu v deviatich kláštoroch – v Taliansku, Španielsku, USA, Kolumbii a Poľsku. U nás bol kamaldulský kláštor v Červenom Kláštore v Pieninách a na Zobore v Nitre. Oba zrušil cisár Jozef II. v 18. storočí.