Kamalduli boli reformovaná vetva benediktínov a na naše územie prišli v 17. storočí. Tieto dve skupiny mníchov si nemôžete pomýliť. Benediktíni chodili oblečení do čiernych rúch s kapucňou a farbou kamaldulov bola biela. Prísnejšiu rehoľu ako kamalduli majú iba trapisti. Tí nesmú rozprávať, kochať zeleňou a môžu pozerať len na nebo či vyprahlú zem. Kamalduli popri izolácii a prísnosti svojho života milujú zeleň.
Kamalduli sa riadili vlastnými pravidlami.
Spojením pustovníckeho a kláštorného života v prísnej chudobe sa zaradili k najprísnejším reholiam dodržiavajúcim asketický spôsob života. Novici boli prijímaní vo veku od 20 rokov, žili v spoločenstve kláštora a mnísi – pustovníci, osamote v pustovniach. Pustovne boli malé, samostatné domy. Cela so záhradou, ktoré boli taktiež synonymom pustovní, sa volali cenóbium.
Dôležitým pravidlom bolo zachovávať mlčanie. Rozprávať sa mohli len v nevyhnutných prípadoch, a to o liturgii, štúdiu alebo či práci. Venovali sa starostlivosti o chudobných, pútnikov, ochrane lesov, zakladali veľké knižnice a archívy. Nosili biele rúcho s kapucňou. Kláštory kamaldulov sa stali významnými kultúrnymi centrami, nakoľko sa tu rozvíjala bohatá vedecká činnosť. Z prostredia kamaldulov vyšiel i pokus o konštituovanie kultúrnej západoslovenčiny ako celonárodného spisovného jazyka, tzv. kamaldulská slovenčina, ako aj prvý preklad Biblie do slovenčiny – Kamaldulská Biblia.
K najvýznamnejším členom rádu patril napríklad prírodovedec Cyprián, ktorého päťjazyčný herbár je najstarším zachovaným herbárom na Slovensku.
Kamalduli žijú do dnešného dňa i v Poľsku. Malé domčeky, v ktorých bývajú po jednom otcovia alebo bratia, sú rozostavané v záhrade a pri každom je ešte malá záhradka, kde obyvateľ pestuje to, čo má rád. Vnútro je rozdelené na niekoľko malých miestností – kaplnku, izbu na prácu, spanie, hygienický kút a sklad paliva. Na spanie slúži pričňa z lát a slamník, na prikrytie je jedna deka. Každý dom so svojou záhradkou je ohradený múrom.
Rozprávať majú dovolené trikrát do týždňa a v čase pôstu dvakrát, no veľmi to nevyužívajú.
Kamalduli sú vegetariáni a ich strava je veľmi strohá a jednoduchá. Na raňajky majú čiernu meltovú kávu, chlieb s trochou masla alebo džemu, na obed je zeleninová polievka, zemiaky, malý kúsok ryby alebo vajce, na večeru zemiaková kaša s kyslým mliekom alebo zemiakový boršč. Stravu im roznáša kuchár v obedároch a každý ju konzumuje sám vo svojom dome.
Ich heslo je „ora et labora“ (modli sa a pracuj). Deň kamaldula sa začína o 3:45 prvou spoločnou modlitbou. Počas dňa je päť takýchto spoločných stretnutí pri modlitbe a o šiestej je svätá omša. „Kamalduli nepoužívajú v kostole elektrické svetlá, len sviece, a nespievajú. Je neobyčajným zážitkom vidieť týchto mužov v prítmí kostola pri svätej omši. Každý má svoje miesto v kostole, kde rád sedí, takže hoci je ich málo, v tomto prípade osemnásť, počas svätej omše žije celý kostol. Len po „Otče náš“ sa priblížia všetci k oltáru. Kamalduli sú mystici. Byť prítomný na svätej omši jedného z nich je chvíľou, ktorú možno ťažko popísať. Človek cíti, že sa dotýka samotného tajomstva smrti a vykúpenia Krista,“ píše František Mikloško vo svojich spomienkach na návštevu poľských kamaldulov.
Deň sa končí v kostole spoločnými modlitbami v úplnom tichu okolitého sveta, pri jednej sviečke. Každý rehoľník okrem hodín modlitby a odpočinku má povinnosť pracovať, napríklad ako kuchár, záhradník, krajčír, údržbár či vrátnik. Väčšinu produktov si vypestujú sami. Kupujú chlieb, mlieko a ryby.
Rehoľníci, s výnimkou tých, ktorých k tomu nútia povinnosti, nepoužívajú hodinky.
Čas oznamujú iba údery zvonov. Nemajú rádiá ani televízory, nečítajú noviny, občas len cirkevné. „Človek oslobodený od jeho tlaku života a navyše izolovaný od sveta, stáva sa prostý, srdečný, bezprostredný,“ dodáva Mikloško.
V jednom dome žije rehoľník, ktorý je v ňom už viac ako 20 rokov sám. Dvadsať rokov ho nikto nevidel, no jediným znakom, podľa ktorého vedia, že žije je, že necháva prázdne obedáre.
Dnes je kamaldulských mníchov okolo 100 spolu v deviatich kláštoroch – v Taliansku, Španielsku, USA, Kolumbii a Poľsku. U nás bol kamaldulský kláštor v Červenom Kláštore v Pieninách a na Zobore v Nitre. Oba zrušil cisár Jozef II. v 18. storočí.
