Keď bolo vybraté miesto, ďalším krokom bolo uloženie tela. Išlo predovšetkým o to, aby neobťažovalo živých svojím rozkladom a zápachom. Tiež sa mohlo dbať o to, aby zomrelý bezpečne a bez problémov prešiel do záhrobia. V období Veľkej Moravy ešte neboli mŕtvi pochovávaní priamo v mestách – ich pohrebiská ležali neďaleko sídliska.
Pohrebiská sa nachádzali spravidla na slnečných svahoch a v blízkosti sa nachádzala zdroj vody.
„Je možné, že okolo pohrebiska a medzi skupinami hrobov boli vysadené stromy alebo kríky, ktoré ohraničovali lokalitu,“ informuje publikácia Veľkomoravské pohrebiská. V niektorých prípadoch boli pohrebné jamy hlboké len tak, aby zakryli telo. V archeologických náleziskách sa nachádzali aj jamy s drevenou konštrukciou alebo s kamenným obložením. Takéto jamy pravdepodobne patrili jedincom, ktorí patrili k spoločensky vyššie postaveným ľuďom.
Niekedy sa stalo, že pozostalí využili možnosť a do jednej jamy uložili dvoch mŕtvych, a to buď vedľa seba alebo nad seba. Našli sa však aj hroby prázdne, symbolické.
Telá nebožtíkov boli väčšinou ukladané na chrbát s rukami pozdĺž tela. Ruky mohli byť položené na brucho alebo hrudník, nohy bývali zväčša mierne pokrčené. Najčastejšie nachádzaným predmetom pri výskume v hrobe bol nôž. Okrem neho tam ľudia ukladali aj iné predmety, ktoré boli dôležité pre každodenný život, ako ocieľky, kresacie kamene, ihly, hrebene, prasleny a podobne. „V hroboch sa okrem toho často nachádzajú keramické nádoby, vedierka, zvyšky mäsitej potravy, ktoré by mohli pochádzať z pohrebnej hostiny, či vajíčka. Popol a uhlíky v hrobe môžu byť pozostatkom obradov, ktoré sa konali počas pohrebu,“ píše sa v knihe.
Pohanské zvyky síce pretrvávajú takmer až dodnes, no prešli mnohými transformáciami.
Nebohí boli pochovávaní v smere západ – východ preto, že na východe ležalo záhrobie, a teda k nemu mali byť v momente prechodu otočení. Niektoré z predmetov nájdené v hroboch mohli zabezpečovať bezpečný prechod na druhý svet. Po pohrebe telo mŕtveho čo najskôr zahrabali – aby telo nebolo rozvláčené po okolí zvieratami či vystavené vplyvom počasia. No úlohu v tom mohli zohrať aj náboženské dôvody, napríklad obava z možného návratu mŕtveho späť do života. „Aby bol hrob v teréne viditeľný, mohol mať na sebe nevysoký násyp. Tiež mohol byť označený, napríklad predmetom vyrezaným z dreva,“ konštatuje sa v publikácii.
V novoveku vyťahovali nebožtíkov z hrobov, ak napríklad dotyčný spôsobil epidémiu.
K pochovávaniu tela prešli len nedávno a zatiaľ čo spaľovanie predstavovalo „definitívne odstránenie nebezpečenstiev“, neporušené telo mohlo vyvolávať u ľudí obavy. Hranice hrobov boli jasne vytýčené. Pohrebiská mali takmer rovné línie, nie také pravidelné ako pri novodobých cintorínoch, no bolo zrejmé, že hroby sa navzájom rešpektovali. Museli byť označené na povrchu, nie pomníkmi.
Ak matky s deťmi zomreli súčasne, tak boli ukladané do hrobov spolu, pretože verili, že aj na druhom svete budú spolu.
Kostry boli uložené tak, abyže mali nohy orientované na severovýchod a hlavu na juhozápad, aby sa pozerali na východ slnka. Východ znamená začiatok a západ koniec. Západná krajina bola tradične spájaná s podsvetím.
