Lúčenie sa s uplynulým rokom skrývalo v sebe veľa magických prvkov a netradičných zvyklostí. Na východnom Slovensku chodili po domoch Kurine baby – dvaja mládenci v slamených šatách preoblečení za ženy. Gazdiné z nich slamu strhávali a niesli pod sliepky, aby dobre niesli. Na Zamagurí  zvykli mládenci rozdávať po dedine lieskové palice.

„V okolí Uhrovskej doliny zas bolo známe „babenovanie“. Posledný deň v roku tu volajú Babí deň a babenovanie bolo vlastne kolektívnym blahoželaním mládencov k Novému roku. Na čele sprievodu išiel harmonikár a mládenecký richtár,“ spomína Vojtech Majling  vo svojom diele U nás taká obyčaj. Mládenci vinšovali a spievali domácim a tí ich na oplátku pozývali na malé pohostenie.

V hontianskych obciach mládenci a ženáči v tento večer obkrútili železné vidly handrami, zapálili ich a chodili s nimi po dedine, spievajúc novoročné piesne.

Pod Spišským hradom volali silvestrovský večer aj „malými Vianocami“. Večera sa podobala tej štedrovečernej, lenže tentoraz nebola pôstna. Ako prvá sa podávala kapustnica s klobáskou a hubami, potom bobáky s makom. Zapíjala sa medovinou.

„Niekde bolo tiež zvykom, že po večeri sa do studni hádzali oriešky a kúsok jabĺčka – aby voda bola po celý nastávajúci rok zdravá,“ dopĺňa Majling.

Hlahol zvonov, praskanie bičov, výstrely z mažiarov, trúbenie pastierov. Tento tradičný „ohňostroj“ našich predkov oznamoval striedanie rokov. V starých roľníckych kultúrach nebol tento dátum pevne stanovený. V starorímskom kalendári pripadal Nový rok na 1. marca, no v Juliánskom kalendári bol napokon stanovený na 1. januára.

Ľudia verili rôznym poverám a správanie ľudí, zvierat a poveternostnú situáciu si často vysvetľovali ako veštbu do budúceho roka. Preto napríklad prvým návštevníkom, ktorý vstúpil na Nový rok do domu, nesmela byť žena, chorý alebo starý človek.

V novoročné ráno sa malo zavčasu vstávať, byť v dobrej nálade, svieži a mierumilovný. Na Horehroní sa verilo, že to, čo sa človeku v noci prisnilo, sa mu malo aj v nasledujúcom roku splniť.

Ranné červené zore  veštilo víchrice, búrky a neúrodu. Drobný hustý dážď bol zas predzvesťou plných klasov. V tento deň sa nekonzumovalo mäso z hydiny alebo zajaca, aby náhodou šťastie a majetok z domu neuletel či neutiekol. Jedla sa najmä bravčovina – symbol hojnosti, šošovica – symbol bohatstva a nesmeli chýbať cestoviny.

„Aj v súvislosti so zvieratami bolo veľa povier. Na južnom Slovensku sa verilo, že o polnoci sa dobytok medzi sebou rozpráva ľudskou rečou, na Orave ešte večer dával gazda každému kusu dobytku opekance, aby bol pekný a okrúhly,“ píše zberateľ ľudovej slovesnosti.

Prvým zvykom na území celého Slovenska bolo, že najmladší syn utekal do potoka či studne nabrať do drevenej nádoby vodu. Ňou gazda oblieval strechu domu a stajní so slovami: „Najprv vodu, potom oheň, aby nebol ľuďom škoden.“

Potom sa celá rodina poumývala. Do vody sa vkladal drobný peniaz, aby nikomu po celý rok nechýbala koruna. Po umytí sa rozložil nový oheň a potom sa mohlo zažať svetlo.

V novoročné ráno sa často zmierovali aj tí najrozhádanejší susedia a častovali sa pálenkou.

„Bývalo voľakedy aj tak, že majitelia obchodov posielali svojim chudobnejším zákazníkom dary – drobnosti z obchodu: kalendár, 1 kg cukru, metlu, pohár kompótu a podobne. Týmto prejavom sa obchodníci usilovali získať priazeň a udržať si zákazníkov,“ vysvetľuje Majling.

V Selci pri Trenčíne by ste sa dozvedeli, že v toto ráno sa chodievalo do kostola a poobede prebiehala v krčme voľba nového mládeneckého richtára a obecného sluhu.

V Rači zas chodil v toto ráno po domoch hrobár s celou svojou rodinou. Odmeňovali ho za vinš i celoročnú službu. Do putne mu nasypali múku, do džbána víno, dávali však aj zemiaky, masť či vajíčka.

V okolí Krupiny, Banskej Štiavnice, Banskej Bystrice a Ružomberka chodili 10 až 12-roční chlapci s hadom. „Had bol zostavený z tenkých 25 – 30 cm doštičiek, zložených do pohyblivých kosoštvorcov tak, aby sa had sťahoval a opäť predlžoval. V hlave bola sviečka, ktorú chlapci vždy pred vstupom do domu zapálili. Pri vstupe  jeden z chlapcov sťahoval a rozťahoval hada, druhí tancovali a spievali,“ rozpráva zberateľ vo svojej knihe.

Odmenou im bolo jabĺčko, orechy, koláč alebo drobný peniaz. Začiatkom nášho storočia bolo však  chodenie s hadom na ústupe a dnes sa už s týmto obradom môžeme stretnúť len zriedka.