Každý Slovák si ho nosí v srdci, a aj napriek tomu, že niektorí z nich dnes žijú a pracujú v zahraničí, pod tlakom udalostí posledných dní, ďaleko za našimi hranicami, pohľady tisícov Slovákov vzhliadajú smerom k rodnej zemi. Jedni sa boja o blízkych, druhí sledujú, ako sa s udalosťami dnešných dní pasujú ich krajania. Veľa z nich Slovensku tlieska. Áno, obdivujú to malé srdce Európy, z ktorého spomienky si v sebe nosia celý svoj život. Bez ohľadu na to, ako ďaleko ich odvialo…
V jednote je sila
Každá krajina sa „po svojom“ zamýšľa nad tým, ako s chorobou bojovať, ako nad ňou zvíťaziť. Nikdy sme neboli postavení pred tak zodpovednú úlohu, akej čelíme dnes. Nie sme zvyknutí nosiť rúška na tvárach, nie sme zvyknutí na obmedzovanie sa. Napriek tomu od toho závisí naša spoločná budúcnosť. Predsudky nás prvé dni trápili viac ako pocit, že svojím konaním môžeme spôsobiť nakazenie ohrozených skupín. Budem ľuďom na ulici na posmech? Túto otázku si v posledných dňoch kládlo veľa z nás…nakoniec sa však celé Slovensko „zahalilo“. Choroba nám nasadila rúška, aby sme si boli všetci aspoň v niečom rovní…
Našou jedinou vakcínou je disciplína
Ak vodiči kamiónov, ktorí kvôli zásobovaniu precestujú s tovarom polovicu Európy, hovoria o tom, že nikde vo svete nie je vidieť toľko rúšok a ochranných rukavíc ako na Slovensku, svedčí to o niečom. Slováci vždy boli jednotný národ, ktorý držal spolu a v kľúčových situáciách sa dokázal spojiť pre dobro všetkých. Svojou disciplínou v nosení ochranných masiek sme v boji proti koronavírusu dokázali predbehnúť aj tzv. vyspelejšie krajiny. V ťažkej chvíli sa ukázala naša stratená súdržnosť, ktorá tu bola od nepamäti, len akosi sa na ňu zabúdalo… Dokázali sme si pomôcť v rozhodujúcej chvíli a ľuďom v núdzi poskytnúť svoju pomoc. Vzhľadom na nedostatok ochranných rúšok sa mnohé šikovné gazdinky premenili na krajčírky a rúška dobrovoľne ušili aj pre druhých. V tomto je Slovensko vzorom pre celú Európu a na to môžeme byť patrične hrdí. V porovnaní s niektorými krajinami sme mali čas a využili sme ho najlepšie, ako sme vedeli. Spravili sme opatrenia, zavreli školy aj hranice. Sú tu však aj krajiny, ktoré mali času ešte viac, no napriek upozorneniam nespravili vôbec nič.
Poďakovanie patrí tým vpredu
Mnohí z nás ďakujú ľuďom, ktorí pre nás zostali vonku a sami sa vystavujú riziku nakazenia. Možno sme si ešte pred mesiacom nevedeli ani predstaviť, že po večeroch miesto trávenia času s blízkymi, budeme izolovane z „väzenia“ vlastného príbytku vzhliadať za tmy do neba a tlieskať našim lekárom, zdravotníkom, kamionistom či predavačom. V rýchlej dobe sme si totiž nestihli uvedomiť, ako veľmi ich potrebujeme. Po ére, kedy bolo pre nás všetko samozrejmosťou, prichádza skúška. Choroba nás pripravuje o možnosť byť s najbližšími, o možnosť slobodne sa pohybovať. Veľa nám berie, ale zároveň nám dáva možnosť sa toho tak strašne veľa naučiť.
Teraz sme sa zastavili a pozeráme spätne. Čo nám dala rozhýčkaná doba? Hromadíme majetky, ktoré sú nám teraz na nič, šťastie sa za ne kúpiť nedá. Naše profesie sa zo dňa na deň zmenili a zrazu sme pre svoje deti učiteľmi, kuchármi, rodičmi aj kamarátmi zároveň. V zaneprázdnenom svete sme zabúdali na blízkych, chorých a starých, ktorí nás vychovali a od detstva nám vštepovali to, na čo sme už zabudli – byť tu pre nich, keď nás budú potrebovať.
Sám vojak v poli
Slováci trvalo žijúci v zahraničí bojujú na svojom vlastnom poli. A viete, ako takého Slováka spoznáte bez toho, aby prehovoril? Na tvári nosí ochranné rúško. Žije so svojou krajinou, aj keď v nej nie je, a hoci je druhým v cudzine na posmech, on cíti, prečo je to tak. Vidno, že je náš!
„Tu šumia hory a potoky, Váh spieva krásne im do nôty. Slovensko moje, otčina moja, krásna si ako raj…“