Kluchov palác je podľa Zuzany Kramárovej z Krajského pamiatkového úradu situovaný v pohľadovo veľmi významnej nárožnej polohe: „Keď prichádzate z Dolného mesta Samovou ulicou, ktorá spájala v podstate Farskú ulicu s hradom, tak vnímame kanóniu takmer stále pred sebou“. No nebolo to vždy tak. Uličná línia Samovej ulice tak, ako ju poznáme dnes, sa začala formovať v 18. a 19. storočí. Peter Buday z FF UK hovorí, že o budove samotnej vie verejnosť málo. Palác sa začal budovať začiatkom 19. storočia na podnet biskupa Klucha.
Až postupný archívny a architektonický výskum pred plánovanou komplexnou obnovou odhaľuje dávnejšiu minulosť lokality.
Hornomestskú spoločnosť tvoril biskup, jeho úradníci, kanonici a sem prichádza aj miestna šľachta. Obyvatelia Horného mesta pritom boli rodinne a spoločensky prepojený. „1. po mene známy vlastník domu, ktorý stál na východnej časti tejto parceli, bol istý pán Benedikt Vidoš,“ vraví Peter Buday. Benedikt pochádzal z významnej meštiackej rodiny, bol biskupským úradníkom a jeho žena pochádzala z rodiny vtedajšieho biskupa. Neskôr boli priestory, ktoré obývali, zničené.
Majitelia pozemku sa rokmi pomerne často striedali, až kým do Nitry neprišiel Jozef Kluch – 1. nitriansky biskup bez šľachtického pôvodu.
Od Zuzany Kramárovej sa dozvedáme, že do úradu sa dostal v roku 1808, bol podporovateľom kultúrno-spoločenských ambícií, údajne aj finančne podporil vydanie Biblie v bernolákovčine a svoj majetok dal chudobnejším. Palác, respektíve kanónia, ktorá slúžila cirkevným hodnostárom, bola zasvätená sv. Jánovi Nepomuckému a sv. Jozefovi. Práve ich sochy sa nachádzajú popri cca 200-ročnom samonosnom schodisku so zabradlím potiahnutým kožou.
Už to naznačuje, že Kluchov palác bol najluxusnejšou kanóniou Horného mesta.
V objekte sa nachádzalo aj hospodárske krídlo so škridľovou strechou, čiže bolo viac chránené ako reprezentatívna časť, ktorá mala iba drevenú šindľovú strechu. Obytné priestory mali zase zariadenie z luxusných látok a kvalitného dreva. Dolné priestory boli určené pre personál a horné pre kanonika. Tu mal spálňu, jedáleň i pracovňu so zvončekom na privolanie služobníctva.
Budova je zaujímavá najmä sochou Atlanta, v Nitre známeho pod menom Corgoň.
„Corgoň sa pripusuje Vavrincovi Dunajskému. V archívnych dokumentoch sa socha nazýva Herkules alebo Herakles,“ objasňuje Peter Buday. Povesť o Corgoňovi si môžete pozrieť vo videu TV Nitrička. Práve nárožná miestnosť, ktorá sa nachádza nad sochou, má výrazné statické posuny, podlaha tzv. žltého alebo zlatého salóna má zošikmenú podlahu. Narušenie celej stavby ovplyvnil depozit Archeologického ústavu, ktorý sa tu nachádzal v 60. rokoch 20. storočia. Ťažké regále s predmetmi a neskôr archeologické sondy vo vedľajšej uličke zapríčinili extrémnu záťaž stavby. „Dúfame, že trhliny sú zastabilizované a objekt sa už nehýbe,“ dodala Kramárová.
Na statiku paláca vplýva aj pomerne komplikovaný pivničný systém.
Schody, breh, schody, breh, zima a znižujúce sa stropy. Tak vyzerá len časť trojpodlažného pivničného systému, ktorý siaha do 16. storočia a dostanete sa ním až pred fasádu budovy.
Pravdepodobne z nie tak dávneho obdobia sú maľby na strope v jedálni – dva obdĺžniky s detskými postavami pri rôznych nerestiach (fajčia, hrajú karty, pijú kávu). Na druhej strane sú zachytené pri bohumilých činnostiach, napríklad hrajú na hudobných nástrojoch. Maľby mohli vzniknúť začiatkom 1. polovice 20. storočia.
„Všetko je predmetom reštaurátorského výskumu a zistenia budú dopĺňať archívny a architektonický výskum,“ vraví Zuzana Kramárová.
Komplexnou obnovou budú chcieť na budove zachovať aj všetky nánosy času, ktoré majú pamiatkový charakter. Patrí sem aj prípadné odkrývanie malieb, riešenie šikmej, no pôvodnej podlahy v izbe nad Corgoňom, alebo dlažba na dvore.
„Pôvodne sa tu nachádzal kopaný kameň tak, ako je napríklad Na vŕšku. Ak sa to podarí, tak sa sem sčasti vráti,“ vraví sprievodkyňa. Kopaného kameňa je totiž málo, budú teda uvažovať aj nad obdobným riešením.
Odstránená však určite bude fólia, ktorá sa nachádza po obvode nádvoria a mala byť tým najlepším, čo je možné pre podobné pamiatky urobiť. Čas ukázal, že to tak nie je. Na budove už síce boli vymenené okná, no na poschodí sa stále nachádzajú pôvodné približne 200-ročné dvere, ktoré po otvorení vizuálne prepájajú všetky horné miestnosti, ktoré v minulosti charakterizovalo ich farebné prevedenie. Dnes sa využívajú ako kresliarne umeleckej školy a niekdajšie zariadenie naznačujú iba ilustračné fotografie.
