Deti môžu lákať podvodníkov. Obzvlášť, ak sú doma samy

Poznáte Kevina? Veď kto by nevidel film o chlapcovi, ktorý zostal sám doma a hravo si pritom poradil nielen s nudou, ale aj s dlhoprstými banditami. Kevin okrem toho, že vedel, ako na to, mal aj obrovské šťastie. No ktorý rodič zverí v dnešnej dobe svoje dieťa len šťastene? Asi žiadny. Musíme ich preto na nástrahy samoty jednoducho pripraviť.

Vchodové dvere majú byť zamknuté a deti musia poznať všetky dôležité čísla.

Ak má dieťa ostať samé doma, musí sa naučiť odlúčenie zvládať. Má vedieť, že vchodové dvere ostávajú zamknuté a ak niekto zazvoní, je potrebné sa presvedčiť, kto stojí za dverami a otvoriť len tomu, koho dobre pozná. Okrem telefónneho čísla na rodičov, prípadne inú zodpovednú osobu, by mali deti vedieť núdzové čísla integrovaného záchranného systému – 112, hasičov – 150, záchrannej zdravotnej služby – 155 a polície – 158. V prípade, ak zazvoní telefón, je lepšie nikomu nevravieť, že dospelí nie sú doma a ak sa stane niečo nepredvídateľné, treba im to bezodkladne nahlásiť.

Dohodnite si pravidlá a dieťa kontrolujte.

Každé dieťa je iné, nedá sa preto jednoznačne určiť vek, kedy je možné nechať ho doma aj samé. Niektoré to zvládnu už v desiatich, iné v dvanástich a sú aj také, ktoré potrebujú dohľad i v tínedžerskom veku. Občasná rodičovská kontrola je teda rozhodne na mieste. Netreba to však preháňať a zohľadniť pri tom aj povahu dieťaťa. Ak patrí do rizikovej skupiny a hrozí, že vám z domova spolu s kamarátmi spraví kôlňu na drevo, neváhajte posilniť dozor z radov susedov či dobrých (a ochotných) známych.

Zdrojom nebezpečenstva môžu byť aj internetové stránky.

Zapnúť dieťaťu televíziu či posadiť ho pred monitor počítača ešte nemusí byť výhra. Digitálny svet je veľký a plný nástrah. Sociálne siete sa hemžia „dobrými kamarátmi,“ ktorí sú ochotní prísť a robiť osamelému dieťaťu spoločnosť. „V súčastnosti podľa výskumu EU Kids Online 2020 trávi čas na internete denne 72 % slovenských detí vo veku od 9 do 17 rokov. Množstvo z nich využíva sociálne siete, na ktorých môžu komunikovať nielen s priateľmi, ale aj s úplne neznámymi ľuďmi, a práve táto forma komunikácie môže predstavovať pre vaše deti hrozbu,“ varuje stránka Ministerstva vnútra SR – Prevencia kriminality. Deti teda treba náležite poučiť i o nástrahách internetu a neblahých následkoch, ktoré nevedomosť či prílišná dôverčivosť môže mať.

Ako vyzeralo leto našich redaktorov, keď boli ešte deťmi?

Šéfredaktorku Miriam rodičia doma samú nenechávali, asi vedeli prečo. Dohliadala na ňu babka – učiteľka, leto teda trávila s bratom a dvoma sesternicami. Samého doma nenecháva ani svojho syna: „Stále u nás funguje babka (myslím tým tú moju, ktorá aj mňa strážievala). Učiteľstvo sa v nej ani na dôchodku nezaprie, takže po prázdninách si syna vždy preberám s prečítanou knihou, novou básničkou alebo vyšitým obrazom či ušitými rôznymi vecami od vankúšika až po kabelku na mobil,“ opisuje Miriam.

Aj keď bola naša redaktorka Monika riadne číslo, rodičia to riskli a nechávali ju doma s o 4 roky starším bratom. Zažili všeličo, od zábavy pod dohľadom susedov až po zlomené varechy. „Bolo aj obdobie naháňačiek, vtedy som nechtiac rozbila okno na dverách, doteraz mam jazvu na ruke. To nás už strážili ako v Ilave, ale nebolo treba, dosť sme sa poučili,“ spomína Monika.

„Ako úplne malého drobca ma tiež dávali k babke, ale čím som bola staršia, tým viac som zostávala na vlastnú päsť,“ začína svoje rozprávanie redaktorka Barbora. Rodičia jej jednoducho dôverovali, aj tak ju však občas skontrolovali cez telefón. Nebolo to ale vôbec potrebné, Barborke stačila elektrina a stará konzola – ani nevedela ako jej ubehol deň.

Redaktor Marko si užíval prázdniny v táboroch: „Ja som cez leto chodil väčšinou do táborov. Aj do troch. Čiže v podstate mesiac som mal program.“ No a keď sa náhodou ocitol doma, vždy mal spoločnosť. Minimálne starkú, ktorá si od jeho šiestich rokov vychutnávala zaslúžený oddych na dôchodku.