Meč kniežaťa Pribinu na pešej sa vyznačuje tým, že na bronzovej rukoväti prevláda geometrický ornament s podlhovastými ľudskými maskami. Meč je hlboko zabodnutý, čo predstavuje symbol mieru.

Pôvodný korunovačný meč uhorských kráľov je uložený v pokladnici pražského hradu.

Karol IV. ho dal zapísať pod menom Gladius S. Stephani Regis Ungariae cum manubrio eburneo – Meč Sv. Štefana, Uhorské kráľovstvo, slonovinová rukoväť. Čepeľ bola vyrobená približne v rokoch 600 – 820. Podľa kroník mladého maďarského kniežaťa Štefana, ktorý bol správcom Nitry, opásali mečom slovanskí veľmoži Hont a Poznaň v roku 997.

Neskôr Štefan vybojoval bitku pri Vespréme s pohanom Kopanyom. O pár rokov na to sa stal prvým uhorským kráľom.

Špekulácie hovoria o tom, že v tej dobe mohol meč od cisára Ľudovíta I. Pobožného dostať buď Mojmír I., alebo Pribina. V roku 831 ho mohol pri krste dostať Mojmír alebo v roku 828 pri vysvecovaní kostola knieža Pribina. „V roku 834 Mojmír I. vyhnal Pribinu z Nitry. Pribina utiekol a utekajúcemu mohol byť meč na obtiaž. Zanechal ho v Nitre v kostole aj s ostatnými insígniami kniežacieho titulu,“ informujú historické pramene.

Ak priniesli meč z Nitry, tak je povesť kronikára Kosmasa pravdivá. Ten tvrdil, že po prehranej bitke s Maďarmi sa Svätopluk II. utiahol do kláštora. Všetko vrátane meča nechal v Nitre.

„Ak však meč doniesol mladý Štefan z Ostrihomu, tak to potvrdzuje vzdanie sa Mojmíra II. po bitke v roku 905 Arpádovi a odovzdanie Moravy aj s príslušnými darmi. Súčasťou darov mohol  byť aj veľkomoravský meč. Česi meč už dvakrát zapožičali Maďarom na výstavu,“ informuje portál palba.cz.

V roku 1807 navštívil Komárno aj cisár František I. a sa začala sa aj rozsiahla projekčná činnosť.

Plány pevnostného systému, ktorý pôvodne slúžil pre 200 000 vojsko, sa po finálnu realizáciu viackrát pozmenili. Prvý návrh pochádza z roku 1810, no nemohol sa realizovať, lebo bol finančne nákladný. Prvým impulzom však inšpiroval ďalších tvorcov a svojou koncepciou ovplyvnil vznik novodobého pevnostného systému Komárna.

Za termín dokončenia výstavby všetkých objektov pevnostného súboru sa považuje rok 1877. Mapa z roku 1876 „Plan der Befestigungen von Comorn“ predstavuje konečný stav dobudovaného pevnostného komplexu. „Na Igmándskej pevnosti ako poslednom objekte, sa ešte rok pracovalo na ukončení,“ píše sa na stránke o komárňanskej pevnosti.

V súčasnosti je koncepcia stavby zachovaná, má relatívne dobrý stavebno-technický stav a výhodnú geografickú polohu.

V obnovenom bastióne sa nachádza muzeálna expozícia, reštaurácia či ďalšie zariadenia, ktoré slúžia turistickému ruchu. „Rekonštrukcia a využitie objektu pre kultúrno – spoločenské ciele boli ocenené plaketou „Europa Nostra“,“ informuje stránka pevnost.komarno.eu.

Otvorením Župnej nemocnice v Leviciach v roku 1885 sa zlepšila kvalita poskytovania zdravotnej starostlivosti pre pacientov z mesta i širokého okolia.

Nemocnica v Leviciach bola po Chyzerovciach, ktoré sú dnes súčasť Zlatých Moraviec, druhou v pôsobnosti Tekovskej župy. Iniciátor založenia nemocnice, župan Štefan Mailáth, zveril zdravotnú starostlivosť pacientov do rúk Milosrdných sestier sv. Vincenta – Satmárok. Kongregáciu založil v roku 1842 satmársky biskup, Ján Hám, ktorý túžil, aby v jeho diecéze vyrastala čistá a mravne neskazená mládež, predovšetkým dievčatá.

„Chýbal im však vlastný sakrálny priestor, kde by sa mohli venovať spoločnej a osobnej modlitbe. Ich túžby sa zhmotnili až v roku 1887 – županovi Štefanovi Mailáthovi sa podarilo zozbierať sumu 5600 korún a zrealizoval výstavbu kaplnky,“ píše sa v historických prameňoch mesta Levice. Kaplnku na Bátovskej ulici navrhol známy architekt, Győző Bernardt, ktorý pracoval aj na projektovaní železničnej trate Čata – Levice.

Kaplnka už má viac ako 130 rokov a postavili ju, aby chorým dodávala nádej do života.

Spočiatku slúžila len pre duchovné potreby rehoľného spoločenstva, bez prítomnosti verejnosti, aby mohla slúžiť na bohoslužby, Udalosti 1. svetovej vojny a vznik Československa v roku 1918 mali vplyv i na pôsobenie sestier satmárok. Rehoľné domy boli zrušené a sestry sa väčšinou vrátili do materského kláštora v Satmáre. V levickej nemocnici ich prácu napokon v roku 1923 prevzali Milosrdné sestry Svätého kríža. Hlavnou úlohou sestier bolo ošetrovanie chudobných, najmä chorých.

„Kaplnku stavebne rozšírili o polkruhovú bočnú prístavbu v duchu vtedajšieho strohého funkcionalizmu. Zmenou prešiel i interiér, na oltári maľbu vystriedala socha Božského Srdca Ježišovho,“ informuje mesto. Komunistický režim na Slovensku zasiahol proti reholiam a snažil sa ich zlikvidovať. Prvotný plán, znížiť počet nemocníc a ústavov, v ktorých pôsobili rehoľnice stroskotal na nedostatku civilného personálu. Posledná rehoľná sestra opustila levickú nemocnicu v roku 1959.

Hrad mal v čase tureckej invázie vnútornú aj vonkajšiu časť oddelenú od seba jarkom a palisádami.

V čase tejto invázie bola údajne postavená aj tzv. Turecká brána v lokalite vyústenia vtedajšej hlavnej ulice do priestoru pred brodom cez Nitru. V súčasnosti je to križovatka Štúrovej a Štefánikovej triedy. Po príchode vojska vedeného generálom de Souchesom, Turci podpálili Horné aj Dolné mesto a utiahli sa na hrad. „Po obliehaní vyjednali Turci odchod. Z mesta zostali iba ruiny a hrad bol značne poškodený,“ informuje Krajský pamiatkový ústav Nitra.

Poznáte povesť o zrade na Nitrianskom hrade od Jána Domastu? V knihe Povesti o slovenských hradoch sa píše o živote počas tureckých vpádov.

U biskupa Selepčéniho-Slepčianskeho bolo veselo, pretože sa jeho neter Martička išla vydávať. Jej nastávajúcim mal byť zeman Nitraj. Radosť zo svadby však prekazila správa o blížiacich sa tureckých vojskách, ktoré mohli napadnúť nielen Nitriansky hrad, ale aj Hlohovec a Topoľčiansky hrad. Biskup musel ísť do Viedne a vzal neter so sebou. Keď nasadala do koča, Nitraj jej daroval tri poštové holuby. Symbolizovali ich lásku a každý týždeň mala vypustiť jedného holuba.

Nitraj ostal na hrade, aby ho bránil pred Turkami, no spomenul si na príhodu so starou Cigánkou. Tá mu predpovedala, že bude pánom najslávnejšieho a najstaršieho hradu.

Martička vypustila holubov zo Šintavy, Trnavy a Červeného kameňa, priniesli odkaz k Nitrajovi s vyznaním lásky. Mladý zeman jej však neodpovedal, pretože mal plné ruky práce s Turkami. Novozámocký baša Gházi Hussein chcel dať Nitre slobodu, ak sa vzdajú. Na nádvorie hradu sa dostal turecký vyzvedač a Nitrajovi predostrel ponuku od bašu. Chcel ho urobiť pánom hradu.

O polnoci sa otvorila hradná brána a dnu prenikli nepriatelia. Na druhé ráno viala na kostolnej veži turecká zástava a celá nitrianska hradná stráž bola zatvorená v pivniciach.

„Bolo potrebné vyriešiť, čo spravia s cisárskymi a uhorskými vojakmi. Nitraj dal takmer všetkých sultánovi, nechal si zopár chlapov, aby mu mohli ťahať vodu. Vybral si jedného chlapa a chudobného zemana Poruba, ktorý sa niekedy uchádzal o ruku Martičky. Obaja boli uväznení na Vazulovej veži a správa o zrade Nitraja sa dostala k Martičke. Posol povedal, že sa každý deň preváža po Dolnom meste ako spoluveliteľ bašu,“ píše sa v knihe.

Nitraj bol veliteľom hradu 6 mesiacov a jeden večer priniesli na hrad množstvo vína, ktorým sa posilnila aj turecká stráž. Boli opití a zaspali, čo využili Poruba so spoluväzňom.

Vyzliekli stráž z tureckých šiat a sami si ich obliekli. Nitraj sa v tom čase nachádzal mimo hradu, no dostal správu o príchode cisárskeho vojska do Nitry a ponáhľal sa späť. Cisárske vojsko malo mnoho zbraní a delostrelcov. Z Nitry utiekol baša a Turci podpaľovali Dolné i Horné mesto. V bitke padlo približne 400 Turkov, no Nitraj medzi nimi nebol. Zradcu našli po troch dňoch utopeného v hradnej studni.

Do Želiezoviec, ktoré gróf miloval, sa vrátilo iba jeho srdce.

Esterházy to uviedol vo svojom testamente, nakoľko mu obec prirástla k srdcu. Jeho srdce je uložené vedľa jeho manželky Roziny. Jedenásť hrobiek jednej z najvýznamnejších grófskych rodín je osadených tabuľami z červeného mramoru. „Jediný prázdny priestor bol pripravený pre Ernestínu Esterházy, manželku želiezovského grófa Kuna Coudenhove. Grófka pred smrťou emigrovala do zahraničia a tam ostala i pochovaná,“ informujú historické pramene Želiezoviec.

Prvý pochovaný člen grófskej rodiny bol do hrobky uložený v ro­ku 1814.

Najznámej­šou pochovanou osobou je dcéra spomínaných rodičov, Karolína, ktorej osobným učiteľom hudby bol svetoznámy hudob­ný skladateľ, Franz Schubert. Strávil tu niekoľko mesiacov v službách rodiny a vrátil sa sem aj po šiestich rokoch, teda v roku 1824. Podľa dostupných informácií tu prežil síce krátke obdobie (máj – december), no z hľadiska jeho tvorby veľmi významné a inšpiratívne. Je viac, ako pravdepodobné, že jeho skladba s názvom Fantázia F-moll bola ovplyvnená tajnou túžbou po mladej kontese Karolíne.

Posledný pochovaný, gróf Kuno Coudenhove, je ulo­žený vo východnej časti hrobky.

„Jeho manželka, Ernestína, bola po pohnutých vojnových dobách napriek svojmu závetu pochovaná v Rakúsku,“ dopĺňa stránka mesta. A tak je­diné prázdne miesto sa v 60. rokoch zamurovalo.

Ďalšou osobnosťou, ktorá svojim pobytom spestrila život rodiny Esterházyovcov, bol viedenský cukrár Franz Sacher. Stal sa stal svetoznámym najmä svojou tortovou špecialitou. Historické dokumenty potvrdzujú, že  v rokoch 1842 – 1843 pôsobil ako hlavný kuchár grófskej rodiny a jeho syn Eduard, neskorší zakladateľ prestížnej hotelovej siete, sa tu narodil vo februári 1843.

Historicky vzácna kaplnka sa po rokoch dočkala opravy a láka turistov spoznávaním životných príbehov známej grófskej rodiny.

Existujú aj nepotvrdené dohady o tom, že veža bola podzemne spojená s hradom Hrušov, nakoľko sú postavené z rovnakých materiálov.

Veža pravdepodobne vznikla na začiatku 13. storočia – okolo roku 1280 ju dal postaviť Matúš Čák Trenčiansky. Skutočnosť, že veža bola vybudovaná tesne ponad cestu, napovedá o jej strážnej funkcii. Súčasne upozorňuje na niekdajšiu dôležitosť cestnej komunikácie. Vzrast dôležitosti tejto cesty možno predpokladať v priebehu prvej polovice 14. storočia, kedy došlo na území dnešnej Novej Bane k objavu veľkých ložísk zlata.

„A tak už v roku 1387, keď sa kráľovský hrad Hrušov stáva šľachtickým majetkom majstra Ladislava, dozvedáme sa o troch colniciach (Jedľové Kostoľany, Hostie a Žitava), ktoré patrili k hradu. Listiny umožňujú stotožniť Živánsku vežu práve so spomínanou colnou stanicou, pričom nás tiež informujú o jej aktívnej činnosti minimálne do konca 15. storočia,“ informuje stránka Jedľových Kostolian.

Syntézou doterajších poznatkov môžeme teda Živánsku vežu zaradiť ku strážnym vežiam určeným na ochranu komunikácií a vyberanie poplatkov.

Kým niektoré veže mali schodište vybudované v múroch, iné, ako aj Živánska používali výlučne rebríky. Predpokladá sa, že jej rozlomenie do dnešnej podoby spôsobila gravitácia, no nevylučuje sa ani zemetrasenie. Podložie veže stojí na andezitovom podklade a pôde so seizmickou činnosťou. Príčinou skazy však môžu byť aj dôsledky vojenských či lúpežných ťažení v tejto oblasti.

Traduje sa tu aj povesť o zbojníkoch, ktorí boli známi ako „živáni“. Neboli to však hocijakí zbojníci, ale vplyvní ľudia a predovšetkým ich zbojnícky kapitán. Ten mal všetko, po čom túžil, no nie a nie nájsť tú správnu ženu. Raz mu však padla do oka nádherná žena, no jej srdce už totiž patrilo inému. Jej láskou bol jazdec na čiernom koni, ktorý k jej okienku prichádzal každú noc.

Kapitán bol však neoblomný, a dievčina ho odmietala čoraz viac. Prikázal preto svojim chlapom, aby ju uniesli.

„Strach ju však neopantal, a tak niekoľko ráz z veže ušla. Došla však kapitánovi trpezlivosť, a tak ju spútal reťazou. Takou dlhou, že sa až k potoku dostala, aby mu mohla aspoň prať. A jedného dňa sa pred ňou zjavil známy čierny kôň a na ňom švárny šuhaj zo Skýcova. Reťaz rozťal a krásavicu vysadil na svojho tátoša. Neušli však do bezpečia, ale zamierili rovno smerom k veži. Tu bystrá dievčina položila sviečky pod sudy s pušným prachom a zanedlho ozvala sa rana ako z dela. Polovica veže rozpadla sa a pochovala divých zbojníkov,“ píše sa na stránke mesta.

Veľa z vojakov počas epidémie zahynulo a bolo pochovaných práve na tomto cintoríne.

Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa Nitra zaplnila brancami a vojakmi, ktorých tu v barakovom tábore na Martinskom vrchu zaraďovali do frontových jednotiek a posielali na front. „Od 10. septembra začali prichádzať sanitné vlaky s ranenými vojakmi zo severného frontu a Nitra i s okolím sa premenila na vojenský lazaret. Privážanie zranených a chorých vojakov z frontov hrozilo šírením nákazlivých chorôb, preto sa v októbri 1914 posádková nemocnica pri barakovom tábore na Martinskom vrchu zmenila na epidemiologickú vojenskú nemocnicu,“ píše sa v publikácii Dejiny Nitry.

Kvôli vysoko infekčnej a nebezpečnej cholere otvorili 26. septembra 1914 v Mlynárciach pri tehelni vojenskú karanténnu stanicu.

Priestory stanice tvorili drevené baraky a o hospitalizovaných, ktorých bolo približne 2000, sa tu staralo 5 lekárov, 35 ošetrovateľov a pomocný zdravotnícky personál personál. Každý vojenský pacient, ktorého priviezli do Nitry, tu musel stráviť 5 dňové pozorovanie a až po potvrdení bezinfekčnosti ho zadelili do inej nemocnice. Pacienti nakazení cholerou tu zostali až do úplného vyliečenia. „V prípade úmrtia ich pochovali na novozriadenom priľahlom cholerovom cintoríne,“ píše sa v knihe.

V tejto súvislosti bol vydaný zákaz používania vody z rieky Nitry.   

V súčasnosti je na cintoríne pochovaných 437 vojakov i nevojakov rôznych národností a náboženstiev, a práve preto je tento cintorín unikátny. Na Slovensku ale i po celej Európe nájdeme cintoríny, kde sú pochovaní len ruský alebo len nemecký vojaci. No taký, kde vedľa seba ležia vojaci rôznych národností je ojedinelý. Ležia tu Slováci, Česi, Rumuni, Maďari, Taliani, Nemci, Rakúšania, Turci, Srbi, Chorváti, Poliaci, Rusi a deväť neznámych vojakov.

„V hornej časti náhrobkov nájdeme symboly vyjadrujúce konfesionálnu príslušnosť zomrelého – kríže, dvojkríže a hviezdy s polmesiacom. Kríže patria kresťanom, dvojkríže pravoslávnym a polmesiace s hviezdou moslimom – štyrom tureckým vojakom. Pod symbolom sa nachádza tabuľka so zaradením vojaka, jeho menom, dátumom narodenia a úmrtia. Okrem vojakov našlo na cintoríne v Mlynárciach miesto posledného odpočinku i zopár civilistov,“ dodávajú Dejiny Nitry.

O cintorín sa aktuálne stará približne 30 vojakov-dobrovoľníkov z 12. mechanizovaného práporu v Nitre a z protilietadlovej raketovej brigády.

Okolie Rumanovej je bohaté na archeologické nálezy.

Obec sa však preslávila predovšetkým nálezom meteoritu z roku 1994. Mimozemské teleso objavil kombajnista Ján Novosedlík počas žatvy. Kameň sa mu nezdal, bol ťažký a vyzeral obhorený. Odovzdal ho agronómovi Jozefovi Tehlárovi, ktorý ho neskôr poslal na rozbor odborníkom. Potvrdilo sa, že ide naozaj o meteorit. „Vážil 4,3 kg, no pri manipulácii kombajnom sa rozbil na tri väčšie a štyri menšie úlomky. Najväčší z nich s rozmermi 18,5 × 14 × 12,5 cm je v mineralogickej expozícii Prírodovedného múzea Slovenského národného múzea v Bratislave,“ uvádza stránka naucnechodniky.sk.

Meteorit má hladký povrch, je silne zvetraný s povlakom hydroxidov železa, keďže na Zem dopadol už pred asi 12 tisíc rokmi.

Vek meteoritu odborníci určili na 4,3 miliardy rokov, čo je predpokladaný vznik Zeme. Skladá sa zo železa, kremíka, horčíka, síry, niklu či hliníka. Našli sa však i stopy vápnika, sodíka, uhlíka, mangánu, fosforu, titánu, chrómu, kobaltu a draslíka.

„Dosiaľ bolo oficiálne zaregistrovaných na území Slovenska len päť iných nálezov meteoritov: Lenartov v roku 1814 (cca 108,6 kg), Oravská Magura / Slanica okolo roku 1835 (meteorický dážď – mnoho kusov až do 45,5 kg, spolu okolo 200 kg), Divina v roku 1837 (10,8 kg), Veľké Borové v roku 1895 (5,9 kg) a Košice / Vyšný Klátov v roku 2010 (218 úlomkov až do 2,2 kg),“ uvádza stránka.

Ani jeden z nálezov 19. storočia však nezostal na Slovensku.

Ich fragmenty sú v zbierkach mnohých múzeí po celom svete, a tak „kameň z Rumanovej“ je prvým meteoritom, ktorý ostal v zbierkach inštitúcií na Slovensku. K miestu nálezu vzácnej horniny vedie od roku 2007 náučný chodník s oddychovými zónami. Trasa je dlhá 1,4 kilometra a začína sa pri soche sv. Vendelína.

Pohrebiská sa nachádzali spravidla na slnečných svahoch a v blízkosti sa nachádzala zdroj vody.

„Je možné, že okolo pohrebiska a medzi skupinami hrobov boli vysadené stromy alebo kríky, ktoré ohraničovali lokalitu,“ informuje publikácia Veľkomoravské pohrebiská. V niektorých prípadoch boli pohrebné jamy hlboké len tak, aby zakryli telo. V archeologických náleziskách sa nachádzali aj jamy s drevenou konštrukciou alebo s kamenným obložením. Takéto jamy pravdepodobne patrili jedincom, ktorí patrili k spoločensky vyššie postaveným ľuďom.

Niekedy sa stalo, že pozostalí využili možnosť a do jednej jamy uložili dvoch mŕtvych, a to buď vedľa seba alebo nad seba. Našli sa však aj hroby prázdne, symbolické.

Telá nebožtíkov boli väčšinou ukladané na chrbát s rukami pozdĺž tela. Ruky mohli byť položené na brucho alebo hrudník, nohy bývali zväčša mierne pokrčené. Najčastejšie nachádzaným predmetom pri výskume v hrobe bol nôž. Okrem neho tam ľudia ukladali aj iné predmety, ktoré boli dôležité pre každodenný život, ako ocieľky, kresacie kamene, ihly, hrebene, prasleny a podobne. „V hroboch sa okrem toho často nachádzajú keramické nádoby, vedierka, zvyšky mäsitej potravy, ktoré by mohli pochádzať z pohrebnej hostiny, či vajíčka. Popol a uhlíky v hrobe môžu byť pozostatkom obradov, ktoré sa konali počas pohrebu,“ píše sa v knihe.

Pohanské zvyky síce pretrvávajú takmer až dodnes, no prešli mnohými transformáciami. 

Nebohí boli pochovávaní v smere západ – východ preto, že na východe ležalo záhrobie, a teda k nemu mali byť v momente prechodu otočení. Niektoré z predmetov nájdené v hroboch mohli zabezpečovať bezpečný prechod na druhý svet. Po pohrebe telo mŕtveho čo najskôr zahrabali – aby telo nebolo rozvláčené po okolí zvieratami či vystavené vplyvom počasia. No úlohu v tom mohli zohrať aj náboženské dôvody, napríklad obava z možného návratu mŕtveho späť do života. „Aby bol hrob v teréne viditeľný, mohol mať na sebe nevysoký násyp. Tiež mohol byť označený, napríklad predmetom vyrezaným z dreva,“ konštatuje sa v publikácii.

V novoveku vyťahovali nebožtíkov z hrobov, ak napríklad dotyčný spôsobil epidémiu.

K pochovávaniu tela prešli len nedávno a zatiaľ čo spaľovanie predstavovalo „definitívne odstránenie nebezpečenstiev“, neporušené telo mohlo vyvolávať u ľudí obavy. Hranice hrobov boli jasne vytýčené. Pohrebiská mali takmer rovné línie, nie také pravidelné ako pri novodobých cintorínoch, no bolo zrejmé, že hroby sa navzájom rešpektovali. Museli byť označené na povrchu, nie pomníkmi.

Ak matky s deťmi zomreli súčasne, tak boli ukladané do hrobov spolu, pretože verili, že aj na druhom svete budú spolu.

Kostry boli uložené tak, abyže mali nohy orientované na severovýchod a hlavu na juhozápad, aby sa pozerali na východ slnka. Východ znamená začiatok a západ koniec. Západná krajina bola tradične spájaná s podsvetím.

Pravdepodobnejšia je však verzia nasledovania Franskej ríše, ktorej sa chceli podobať aj príslušníci veľkomoravskej elity.

Priemerný vek Moravanov sa pohyboval okolo 40 rokov a jedinci, ktorí sa dožili 60 a viac rokov, tvorili len malé percento populácie nachádzanej na pohrebiskách. Čo sa týka lokalít pochovávania, Moravania mali veľmi obmedzený okruh. Ak bol človek počas celého života slušný a nevyčnieval z radu, odmenou bol hrob na mieste, kde bola celá jeho komunita.

Ak človek pochádzal z vyššej vrstvy a býval v centrálnych lokalitách, mohol dokonca spočinúť v blízkosti niektorého novopostaveného kostola. 

Medzi centrálne lokality, kde sídlili väčšinou elity, patrili napríklad Mikulčice, Pohansko, Staré Město pri Uherskom Hradišti, Bratislava či Nitra. Ak však človek umrel ďaleko od domova alebo bola jeho smrť niečím podozrivá, mohol skončiť pohodený v starej jame či niekde mimo akéhokoľvek osídlenia.

„Máme doklady o pochovaných v zvláštnych polohách, napríklad na bruchu, na boku, v sede, dokonca aj v kľaku, a tiež orientovaných v severojužných smeroch, respektíve s hlavou na východ a s nohami na západ, zatiaľ čo drvivá väčšina nebohých bola pochovaná s hlavou na západ a s nohami na východ,“ píše Milan Hanuliak, autor knihy Veľkomoravské pohrebiská.

Na základe zachovaných prameňov sa presne nevie, aký symbolický význam mali tieto posmrtné polohy. Archeológovia však zistili, že v polohe na bruchu boli pochovávané najmä ženy.

Podľa dohadov mali byť niektorí týchto jedincov zlými ľuďmi a ich zvláštna poloha sa brala ako opatrenie – aby neznepríjemňovali život, či už na tomto alebo na onom svete.