Budova ponúka od svojho otvorenia priestory na spoločenské a kultúrne akcie. Vystupovalo tu mnoho spevákov a hudobníkov. Okrem nitrianskeho Desmodu napríklad aj Miro Žbirka, Zuzana Smatanová, Tomáš Klus a ďalší.

PKO si prešla svojimi vzostupmi aj pádmi. V roku 1996 v jej útrobách vypukol obrovský požiar. Podľa denníka sme.sk v noci z piatka na sobotu prebiehala práve v tejto budove diskotéka, ktorej sa zúčastnilo 900 ľudí. Požiar zničil interiéry, bary, herne, technické zariadenia a vážne poškodil obvodné plášte stavby. Počasie tiež nepomáhalo, keďže išlo o zimné obdobie voda na hasenie v hadiciach zamŕzala, navyše situáciu skomplikovali aj autá zaparkované blízko objektu.

„Poslední návštevníci opustili priestory krátko pred zrútením stropu. Pri požiari nebol nikto usmrtený ani zranený,“ uvádza portál sme.sk.

Škody boli vyčíslené na 15 miliónov slovenských korún. Po rokoch sa budova dala znova do poriadku a v roku 2001 sa opätovne otvorila estrádna hala. V dnešných dňoch patrí PKO súkromnému vlastníkovi, no svoj pôvodný účel si zachoval. Aj dnes víta nielen svadobčanov, ale aj maturantov a milovníkov dobrej hudby či rôznych podujatí.

Vila prešla úpravami v roku 1984. Je podpivničená, má štvorcový pôdorys a jedno podlažie s podkrovím. Nachádza sa v pamiatkovej zóne Dolného mesta na Štefánikovej triede 58. Svojím vzhľadom púta zvedavých návštevníkov mesta, ale aj samotných obyvateľov Nitry.

„Vždy sa mi Tomaschekova vila páčila, v takej som chcela bývať,“ hovorí Gabriela.

Z listín mesta sa však dozvedáme, že budovu využíva pre svoje účely zdravotníctvo. Zaujímavá je aj lokácia, ktorá si behom uplynulých rokov prešla nespočetným množstvom zmien: „V roku 1899 – Pri Alžbetinej ceste postavili budovu Žrebčína (dnes Štefánikova trieda),“ informuje mesto Nitra.

Štefánikova trieda získala svoj názov v roku 1990, predtým niesla pomenovania ako Leninova trieda (1971), Stalingradská ulica (1945), Hlinková ulica (1939) či Tóth Vilmos utcza (počas Rakúsko-Uhorska). Dnes je táto ulica nielen sídlom Tomaschekovej vily, ale aj Nitrianskeho samosprávneho kraja a ďalších úradov. Môžeme tu nájsť Pamätník oslobodenia, kedysi nazývaný Pomník sovietskeho vojaka, poprípade Pamätník víťazstva. Autorom tohto monumentu je nitriansky akademický sochár Tibor Bartfay. Súsošie si svoje miesto našlo v roku 1960.

„Krátko nato v jeho susedstve postavil hotel Hungária. Oba podniky prepojil telefónom, ktorý bol v Nitre v tom období absolútnou novinkou,“ vysvetľujú historické pramene nášho mesta.

O približne tri roky neskôr kúpil tento ambiciózny podnikateľ od mesta mestský hostinec Zlatá hus aj so susedným pozemkom. Zanedbanú budovu dal zbúrať, aby tak vytvoril miesto na nový hotel s názvom Lakner. „Laknerova vdova ho o deväť rokov neskôr prestavala. Budovu vklinenú medzi Farskú a vtedajšiu Dlhú ulicu rozšírila o kaviareň s terasou. Ako zrekonštruovaný hotel Ditúria je dnes okrasou južného ukončenia nitrianskej pešej zóny,“ píše mesto Nitra.

V dnešných dňoch stále funkčný hotel na začiatku pešej zóny patrí k najvýznamnejším historickým pamiatkam mesta pod Zoborom. Na prelome tisícročia prešla pamiatka rozsiahlou rekonštrukciou a po takmer 10 rokoch boli jej priestory opätovne otvorené.

Ide o Kostol sv. Štefana Kráľa z 10. storočia. Ten si prešiel mnohými zmenami. Napríklad v 11. a 12. storočí bol prestavaný do románskeho štýlu, sakristiu a chór upravili začiatkom 18. storočia. „Kostolík je jednoduchou jednoloďovou stavbou. Výskum v priestoroch kostolíka a v najbližšom okolí odhalil nielen najstaršie základy kostola. Pôvodný kostol musel byť zasvätený niekomu inému, lebo sv. Štefan bol vyhlásený za svätého až v r. 1083. V starých listinách z r. 1301 sa píše o kostole sv. Ondreja, ktorý bol založený Matúšom Čákom, ale spomína sa aj pohrebisko z 10. – 11. storočia a novoveký cintorín,“ informuje mesto Nitra.

„Najstaršie hroby na priľahlom cintoríne však datujú odborníci až na začiatok 12. storočia – podľa nálezu mince českého kniežaťa Vladislava I. (1109 – 1125),“ píše portál apsida.sk.

Dnes sa v kostolíku sv. Štefana stretávajú veriaci z gréckokatolíckej vetvy, každú nedeľu sa tam totiž konajú bohoslužby.

Kostolík stojí v lokalite, kde sa v minulosti nachádzala samostatná dedina Párovce. Obec niesla názvy ako Parucza, Parowce, Parúcza, Párowce, Párutca a zanikla pričlenením k mestu Nitra v roku 1882, iné zdroje uvádzajú rok 1886, kedy samotná župa nástojila na splynutí tejto lokality z mestom.

Staré Párovce, ktoré si pamätajú obyvatelia Nitry, zanikli v 50. rokoch 20. storočia. Práve vtedy boli zbúrané aj 2 synagógy, židovská škola a talmudistická rabínska škola. Obec Párovce bola historicky najstaršou židovskou osadou na našom území. Zo zaniknutej časti zostali fragmenty v podobe kostola sv. Štefana, starej transformátorovej stanice – dnešná Trafačka a pár budov na priľahlých uliciach.

Budova slúžila spočiatku ako hudobná škola. V roku 1931 pomáhala hlavne v zimnom období, kedy sa používala ako ohrievareň pre nezamestnaných. Tí si mohli vo vnútorných priestoroch vypiť čaj a schovať sa pred mrazom. Mesto ponúkalo aj mliečne akcie pre chudobné deti.

Vedľa priestorov už neexistujúcej budovy kina vyrástol skvost nitrianskej architektúry Dolného mesta. Ide o budovu Justičného paláca. Autori projektu Štefan Kiss a J. Csellágh sa pokladajú za vážených architektov mesta Budapešť.

„Justičný palác je monumentálna reprezentačná secesná stavba palácového typu. S výstavbou sa začalo v auguste v r. 1901, dokončená bola v r. 1903. V r. 1906 pristavili  budovu súdnej väznice s kapacitou 113 väzňov, ktorých previezli zo Župného domu,“ informuje mesto Nitra.

Práve nad výrazným vstupným rizalitom hlavnej fasády nájdeme kamenné sochy rímskej bohyne spravodlivosti Justície a gréckej bohyne poriadku Themis.  

„Pod troma vysokými polkruhovými oknami sú umiestnené sovy s roztiahnutými krídlami, ktoré sú symbolmi múdrosti. Motív sovy sa opakuje v hlavnej pojednávacej miestnosti. Stavba je takmer úplne zachovaná v autentickej secesnej podobe z r.1901-1903,“ dodáva mesto Nitra.