Web Mesto v meste pripomína, že Nitra je už takmer 30 tisíc rokov nepretržite obývaná a s tým súvisí aj bohatá história.

Pribina, Konštantín a Metod, Nitriansky hrad a Kluchov palác so sochou Atlanta – inak známeho pod menom Corgoň sú jedni z najvýraznejších dominánt dejinných a archetiktonických udalosti minulej Nitry. „Nitra – to sú ale aj nové štvrte a sídliská, ulice a cesty, parky a parčíky, reliéfy a sochy, sú to aj nové moderné budovy, upravené priestranstvá, podniky a závody,“ dodáva Turistické informačné centrum, z ktorého podporou aplikácia vznikla. Aktuálne ponúka 5 checkpointov: Svätoplukovo námestie I., Svätoplukovo námestie II., Krížna a Československej armády, Divadelné námestie a Na Vŕšku. „Nájdi si svoj checkpoint, postav sa na to miesto a zobrazí sa ti dávna Nitra…,“ uvádza webstránka Mesto v meste.

Okrem dobových fotografií sa dozviete aj historické záujímavosti a súvislosti.

foto: NH

Po čase, konkrétne medzi 1878-1879 pribudla reprezentačná neoklasicistická diecézna knižnica, ktorej súčasťou je aj malá kaplnka. „Štukový oltárik bol postavený v rokoch 1782-84, v strede s obrazom sv. Ladislava,“ vysvetľujú zdroje mesta pod Zoborom. Diecézna knižnica /Bibliotheca dioclesiana/ sa môže pýšiť najcennejšou zbierkou pôvodnej literatúry na Slovensku. Jej príbeh siaha až do 12. storočia, kedy sa pri katedrálnom chráme už v tých časoch nachádzala zbierka rukopisných kódexov. Postupom času pribúdali ďalšie a ďalšie rukopisy, zväzky a knihy.

V roku 1828 mala už 6 129 zväzkov. „Literárne činný nitriansky biskup A. Roškoványi dal adaptovať pravé krídlo Veľkého seminára a v r. 1879 vytvoril vernú kópiu hlavného traktu Szécsényiho maďarskej národnej knižnice v Budapešti ako veľkú reprezentačnú diecéznu knižnicu,“ informuje nitra.sk. V dnešných časoch by sme v knižnici natrafili na cca 66 000 zväzkov. Tie nesúvisia len s teológiou a náboženstvom. Zaoberajú sa aj históriou, geografiou, prírodnými vedami, filozofiou, pedagogikou, právom, literatúrou, jazykovedou atď.

„Najvzácnejšou časťou fondu sú prvotlače “inkunábuly”, t. z. tlače do r. 1500,“ prezrádza nitra.sk.

Okrem toho tu môžeme nájsť aj kuriozity akými sú:

• najmenšia kniha v knižnici, ktorá má rozmery 8 x 5,5 cm a bola vydaná v r. 1628,
• najväčšia kniha v knižnici, ktorou je Atlas československých dejín s rozmermi 50 x 43 cm, vydaný v Prahe v r. 1965,
• najhrubšia kniha, ktorá obsahuje 1659-stranové Zápisky z dejín poľského sejmu vydané v r. 1557.

„Mala som odtiaľ výborné topánky a môj syn takú malú A4 koženú aktovku,“ spomína Lea.

„Do Vzoru sme chodili na partiové topánky, mali vždy nejakú malú vadu, ale to sa dalo za pár korún opraviť a vedeli sme, že je to len vzor a moc kusov z neho nebude ušitých. Tak sme mohli nosiť originálne veci, čo sa občas ani nedostali do výroby,“ prezrádza Iveta. Iní si zaspomínali na vek objektu: „Táto budova nebola taká stará, stavala sa okolo roku 1960, boli tam aj krajčírky,“ dodáva Mária. Dnes tu nájdeme hotel, ktorý vlastní súkromný investor.

Hollého ulica, kde sa predtým objekt nachádzal, nesie pomenovanie po známom slovenskom spisovateľovi, teológovi a prekladateľovi Jánovi Hollom. Ten napísal diela ako Svätopluk, Cyrillo-Methodiada, Sláv a iné.

Prvá časť bývalého tábora bola postavená v roku 1882. Projekt navrhol nitriansky architekt Ján Lyka. Tábor pôvodne tvorilo 10 murovaných budov a 24 drevených barakov. „Bol to jeden z piatich sústreďovacích táborov Uhorska. Vojenská posádka v Nitre v tom čase významným mestotvorným prvkom. Celý areál pojal 300 mužov, 300 koní a 1200 prechodných vojakov,“ vysvetľujú staré pramene mesta.

Veľkých manévrov sa 4. 9. 1887 zúčastnil samotný cisár František Jozef I., ktorý kvôli nim pricestoval do Nitry.

V 90. rokoch 19. storočia bola v areáli postavená vojenská nemocnica, v medzivojnovom období bola lokalita doplnená o ďalšie stavby. V dnešných dňoch sú zachované objekty vyhlásené za Národné kultúrne pamiatky. Podľa pamiatkového fondu medzi ne patrí: veliteľská budova, dva dôstojnícke pavilóny, tri obytné budovy, strážnica, budova hostinca, kolkáreň, hlavná budova nemocnice s dvomi menšími pavilónmi a park.

Na starú budovu, ktorá bola rannou hádankou si zaspomínali pamätníci. Od nich sme sa dozvedeli, že išlo o Armu – bufet.

„Pokiaľ ma pamäť neklame, tak budova sa za vojenských čias využívala ako bufet, čiže pre znalcov vojenčiny tzv. ,ARMA‘,“ spomína jeden z obyvateľov Nitry. Ďalší stretol práve na tomto území osudovú lásku: „Ja som si v tých kasárňach našiel celoživotnú lásku – partnerku, prišla s kamoškou za bratom do kasární“.

Možno práve tá by mohla ukrývať vytúžené zlato.

Jedného večera sa preto vybral spoločne so svojím kumpánom na odhalené miesto, kde mali byť aj bohato zdobené hroby miestnych šľachticov. Počasie im však neprialo, zrejme tušilo ich úmysly. Namiesto pokojnej noci ich zastihla búrka. V kostole nebolo vidieť ani na krok, no kryptu aj napriek tomu našli. Paľo sa mŕtvych nebál, ale jeho spoločník vytušil, že ich tam dole čaká niečo zlé, preto sa zdráhal vojsť dnu. Paľo však neváhal.

„Zapáľ sviečku, už skoro nič nevidím a daj sem rebrík,“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Nakoniec do krypty vliezli obaja za sprievodu divokého hromobitia. Len čo otvorili prvý hrob, oblohu preťal blesk a oni na krátky okamih uvideli obnaženú ľudskú lebku, ktorá na nich škerila svoje zuby. Potom ako svetlo z blesku ustúpilo, zadul divoký vietor, ktorý zhasol jediný zdroj svetla pre oboch zlodejov – malú sviečku.

Chlapi sa preľakli tmy a prítomnosti mŕtvych, a len po pamäti sa vyštverali po rebríku. Hore na nich čakala hlaveň hájnikovej pištole. „Čo tu hľadáte, banda jedna zlodejská,“ zavrčal hájnik Grman podľa knihy Historky spod Nitrianskeho hradu. Paľo sa vynašiel a povedal, že len prišli zapáliť sviečku na pamiatku mŕtvych. Ani to nestihol dopovedať a už uháňal spolu so svojím zlodejským priateľom preč. Grman sa však nenechal oklamať a spočítal si dve a dve. Za trest museli Paľo a druhý nešťastník píliť drevo pred mestským domom, kým ich neprejdú zlodejské myšlienky. Možno, že ich duchovia tam pília drevo dodnes. A zlatý poklad kláštora? Zostal ukrytý v železnom baránkovi, ktorý si mnísi odniesli spolu so sebou.

Býval pripevnený na vchodových vrátach do kláštora všetkým zlodejom na očiach.

Budova ponúka od svojho otvorenia priestory na spoločenské a kultúrne akcie. Vystupovalo tu mnoho spevákov a hudobníkov. Okrem nitrianskeho Desmodu napríklad aj Miro Žbirka, Zuzana Smatanová, Tomáš Klus a ďalší.

PKO si prešla svojimi vzostupmi aj pádmi. V roku 1996 v jej útrobách vypukol obrovský požiar. Podľa denníka sme.sk v noci z piatka na sobotu prebiehala práve v tejto budove diskotéka, ktorej sa zúčastnilo 900 ľudí. Požiar zničil interiéry, bary, herne, technické zariadenia a vážne poškodil obvodné plášte stavby. Počasie tiež nepomáhalo, keďže išlo o zimné obdobie voda na hasenie v hadiciach zamŕzala, navyše situáciu skomplikovali aj autá zaparkované blízko objektu.

„Poslední návštevníci opustili priestory krátko pred zrútením stropu. Pri požiari nebol nikto usmrtený ani zranený,“ uvádza portál sme.sk.

Škody boli vyčíslené na 15 miliónov slovenských korún. Po rokoch sa budova dala znova do poriadku a v roku 2001 sa opätovne otvorila estrádna hala. V dnešných dňoch patrí PKO súkromnému vlastníkovi, no svoj pôvodný účel si zachoval. Aj dnes víta nielen svadobčanov, ale aj maturantov a milovníkov dobrej hudby či rôznych podujatí.

„Mrak siahal od Horných Krškán až po Zobor. V meste sa začala šíriť medzi obyvateľmi značná panika, lebo si tento jav nevedeli dostatočne vysvetliť,“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Keď však začuli neznesiteľné bzučanie miliónov drobných krídel, dovtípili sa, aká pohroma sa to k nim z neba nesie. Hoci bola väčšina z nich spočiatku v šoku, rýchlo sa spamätali a začali ratovať svoje polia, záhrady a vinice.

Prví odvážlivci nedovolili roju zosadnúť len pomocou svojich vlastných rúk, hádzaním kameňov a krikom. Neskôr sa v celom meste aj v okolitých častiach rozozvučnili zvony a všetko, čo vydávala nejaký hlasný zvuk, ktorý by mohol škodcov odplašiť. „Postupne sa začal ozývať aj rachot pušiek, mestských mažiarov i neustále zvonenie všetkých mestských zvonov,“ prezrádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Nájazd drobných, no ničivých zbojníkov z ríše hmyzu trval takmer tri hodiny.

Na noc sa roj usalašil v okolitých lesoch a lúkach. Na druhý deň zaútočil znova, no tentokrát bolo mesto pripravené a svojho nepriateľa očakávalo. Na výpomoc prišli nielen obyvatelia Nitry, ale aj 200 študentov, ktorí pomocou spoločných síl odvrátili blížiacu sa skazu. „Za náležitého poplachu odleteli do hlbokých lesov v okolí Tribeča a viac sa už v okolí Nitry neobjavili,“ nájdeme v knihe Historky spod Nitrianskeho hradu.

„Pomník na Pyramíde bol postavený podľa projektu Júliusa Berczika, ktorý bol autorom všetkých siedmich miléniových stĺpov,“ uvádza Klub priateľov starej Nitry. Stavba pamätníka na našom vrchu spotrebovala 344 žulových blokov, ktoré pochádzali až zo Sedmohradska a doputovali do Nitry po našej železnici. Na jeho stĺpe sme mohli nájsť štyri orly, ktoré boli vytesané z carrarského mramoru.

„Pomník začali stavať 13. apríla 1896 a slávnostne ho odhalili 30. augusta toho istého roku,“ informuje KPSN.

No po pár rokoch, presnejšie už 8. februára 1921 dali československí legionári pod štvorhranný pylón nálože, ktoré mali odstrániť symbol Uhorska. Pre nedostatok výbušnín však nezdemolovali celý pomník, zničený bol pylón a sochy orlov.

Stavba sa tak neskôr využívala pri rôznych príležitostiach ako vlajkonosič. Na 10. výročie vzniku Česko-Slovenska osadili na torzo pamätníka železný stožiar, na ktorý upevňovali až do rozdelenia republiky československú zástavu. „V roku 1929 umiestnila Slovenská liga na podstavec pamätnú kovovú tabuľu, na ktorej bol vyrytý citát Jána Kollára. V roku 1930 tabuľu demontovali a zhodili dole,“ píše KPSN.

Z veľkej diaľky sa môže zdať, že vrch má tvar obhryzeného bochníka chleba. Je tomu tak, pretože sa tu nachádzal materiál, ktorý miestni ľudia využívali na stavbu svojich domov. „Farebne najpestrejšie sú vápence staré približne 174 miliónov rokov. Tvoria kamenné lavice rozlične poprehýbané horotvornými tlakmi ružovej, červenej, fialovej, žlto-sivej a bielej farby v okolí kostola Matky Božej, pri dolných kaplnkách Krížovej cesty a južne od vrcholu Kalvárie,“ prezrádzajú zdroje mesta Nitry.

Vo vrchnej časti kopca sa nachádza kostol Nanebovzatia Panny Márie. Prvá písomná zmienka o tejto sakrálnej budove sa spomína v 12. storočí, taktiež tu môžeme nájsť Misijný dom Matky Božej, ktorý bol postavený v roku 1765 pre španielsky rád Nazarénov.

Kláštor slúžil spočiatku ako útočisko pre pútnikov, neskôr doň boli umiestnení vyslúžili kňazi. V ďalšom období zas poskytol domov opusteným deťom. Budova kláštora bola niekoľkokrát prestavovaná. Súčasnú podobu mu dal architekt Michal Milan Harminca. Budova dnes slúži ako misijný dom Spoločnosti Božieho Slova.

Každoročne sa počas sviatkov ako Nanebovzatie Panny Márie konajú v tejto lokalite slávnostné nedeľné púte.

„Nevesta si od otca vyprosila čižmičky luxusné, chcela, aby boli z čiernej kože a vyzdobené s dvomi červenými srdiečkami,“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Otec nevedel svojmu jedinému dieťaťu niečo odmietnuť, a už vôbec nie, keď sa jednalo o jej veľký deň. Vybral sa teda spolu s Etelkou do Nových Zámkov, kde žil široko-ďaleko najlepší obuvník a čižmár Lajoš Šeréni. Ten sa z obchodu tešil a podujal sa tovar doručiť priamo do Nitry.

Majster čižmár bol však neopatrný a svoj tovar nechal na rozheganom voze pred Župným domom bez dozoru. Zabalenú krabicu si všimol miestny zlodej Pišta z neďalekého Tormoša. Dlho neváhal a voľne položený balík si strčil pod svoj deravý kabátec. Keď sa Lajoš spoločne so svojimi zákazníkmi vrátili k vozu, bolo neskoro, voz bol prázdny. „Bolo že to kriku i ženského náreku. Etelka sa vtedy zúfalo vrhla mame okolo krku. Slzy tiekli potokmi,“ píše sa v knihe Historky spod Nitrianskeho hradu.

Lajoš si však spomenul, že podobné čižmy, len bez srdiečok, má vo svojej dielni pre inú nevestu, ktorá sa vydáva až o mesiac. Do tej doby jej stihne zmajstrovať nové. Tentokrát ich z ruky nepustil a odovzdal ich priamo svojej uplakanej zákazníčke.

Tá sa k oltáru dostavila v krásnom kroji a honosnej obuvi. To, že ju topánočky tlačili, vedela len ona sama. Svadbu si nakoniec užila dosýta a celú noc pretancovala bosá. Všetky babky naokolo sa čudovali, prečo si svoje krásne čižmy nenechala celú noc.

Jediný, kto vedel svoje, bol zlodejský Pišta. Ten si za ukradnutý tovar kúpil nového koňa.

Zdroj foto: Pixabay.com