Maťa K.: Vznik kapely bol veľmi spontánny. Po dlhšej pauze som sa opäť vrátila na spev a potrebovala som doprovod na zopár koncertov. Na klavír mi hrala moja vtedajšia učiteľka spevu Viki Nagyová, Lukiho som prizvala ako gitaristu a Dominika na cajon. Neskôr sa k nám ako záskok na jeden z koncertov pridala Maťa na klavír, ktorá priniesla Romana s violončelom. Rýchlo to zafungovalo a spoločné hranie bolo veľmi prirodzené. Odvtedy sme spolu. Už to bude 5 rokov od prvej skúšky u Mati v izbe a našich začiatkov spojených s prerábkami folklórnych piesní do rôznych žánrov. V novembri to budú 3 roky od vzniku DIS IS MARKĒTY s autorskou tvorbou.

Prečo názov DIS IS MARKĒTA?

Maťa K.: Ak mám pravdu povedať, názov z nás išiel ťažko. Boli všelijaké nápady :D, no keďže sme v kapele dve Martiny a Roman nás potreboval odlíšiť, vymyslel nám prezývky – skratky z mena a priezviska. Tak vznikla z môjho mena Markéta.
Maťa J.: Roman nás postupne všetkých nakazil svojimi slovnými hračkami, takže zakomponovanie hudobného fóriku dis (d# = dis = this) do názvu bolo nezvratné.

Čo vás ako členov kapely spojilo/spája?

Maťa K.: To, že sme v prvom rade kamoši. Okrem toho, že nás spolu baví hrať, rozumieme si aj mimo kapely a radi spolu trávime čas. Pre mňa osobne je vzácne vidieť, ako sa popri sebe meníme, čo prežívame, ako rastie Matkin syn Benji aj Romanov syn Alex a byť súčasťou aj ich života.
Maťa J.: Aj pri hľadaní nových členov do kapely (nedávno sme nabrali do partie bubeníka Mateja) hľadíme najmä na to, či medzi nami “preskočí iskra”, či to zafunguje ľudsky. V prípade Mateja sú to aj tie ľudské aj hudobné kvality.

Máte už nejakú hudobnú minulosť? Chodili ste pred vznikom kapely na spev, učiť sa hrať na hudobné nástroje, či ste skôr samouci?

Maťa J.: My sme v kapele taký zdravý mix aj klasického hudobného vzdelania na nástroji či v speve, aj samovzdelania aj intuitívnej tvorby. Vytvára to zaujímavé situácie, niekedy aj “kreatívne hádky”. Učíme sa medzi sebou navzájom a aj vďaka tomu sa posúvame.

Ako máte rozdelené úlohy v kapele pri tvorbe? Myslím, že hudba nie je vašim jediným zamestnaním. Akej práci sa venujete okrem DIS IS MARKĒTA?

Maťa K.: Texty zväčša prinášam a hudbu tvoríme spoločne. Rada si nás vo vlastných myšlienkach prirovnávam k dobre fungujúcemu ľudskému organizmu. Každý z nás je nejaká časť tela (ruky, nohy, srdce, hlava,..), ktorá má svoju špeciálnu funkciu a spolu tvoríme človeka. Tak sa text od jedného spojí s melódiou od druhého a hudobnými nápadmi od ďalších. Vznikne celok (pieseň), ktorý by nevznikol, keby jedna časť chýbala.
Rôzni sme pri tvorbe tak, ako aj v bežnom fungovaní a zamestnaniach. Nájdete medzi nami programátora, psychológa, študenta, rodičov, učiteľov aj kultúrnu pracovníčku.

Ako by ste charakterizovali svoju tvorbu?

Maťa J.: Ťažko sa nám naša tvorba charakterizuje, keďže si moc nevie nájsť miesto v žiadnej zatiaľ existujúcej škatuľke. Možno aj vďaka tomu sme získali na Radio_Head Awards nominácie v dvoch rôznych žánrových kategóriách, aj napriek tomu, že úplne nezapadáme ani do jednej z nich. Naša zvuková paleta je pestrá, aj my sami by sme sa neradi uzatvárali do jedného žánru. Inšpirácie k nám prúdia zo všetkých strán – ako z folklóru, tak aj z klasiky, world music, ambientu, metalu či zvukov ulice a prírody. Výsledkom je živá, neustále sa morfujúca hmota a pot na čele každému, kto sa nás snaží opísať jednou vetou.

Máte piesne, ktoré sú u fanúšikov obľúbenejšie? Ak áno, čím si myslíte, že sú pre nich zaujímavejšie?

Maťa J.: U ľudí najviac funguje asi titulná pieseň “hrajžemi”. Tematicky je poslucháčom bližšie, hudobne sa príjemne húpe a pozýva do tanca.
Maťa K.: Momentálne je dosť počúvaná aj pieseň “zahorela.” Určite je to ovplyvnené tým, že sme ju nedávno hrali naživo na Radio_Head Awards. Práve vďaka svojej sile a rytmu veľmi dobre funguje aj na koncertoch.

Prezradíte, aké sú vaše hudobné vzory? S kým by ste sa radi stretli na jednom pódiu?

Maťa J.: Mňa láka univerzálnosť, pestrosť a nápaditosť Jany Kirschner. Jana vie vydať jeden deň rádiový hit, druhý deň filmový soundtrack, tretí deň folklórne umne ladenú pieseň, štvrtý elektronickú kompozíciu, piaty balkánsku veselicu, šiesty dá ešte gitarovku a na siedmy môže oddychovať. A ani jedna z nich nie je viac “Jana”, ako tá druhá. Všetky stoja v jej portfóliu rovnocenne vedľa seba svojou hudobnou kvalitou aj textovou výpoveďou. Stretnúť sa s ňou na jednom pódiu by bola určite radosť.

Kto a čo vás inšpiruje v ďalšej tvorbe? Môžete v krátkosti priblížiť, ako u vás prebieha proces tvorby textov a hudby?

Maťa K.: Pri skladaní textov a melódie ma inšpiruje mnoho vecí, no často sú to práve spomienky, zastavené fotky udalostí v mojej mysli či obrazy z minulosti, ktoré so mnou pohli, vyvolali vo mne nejaký pocit. Obraz aj pocit sa potom snažím preniesť do piesne. Občas sa stane, že nejde o obraz z reálnych spomienok, ale o vymyslený príbeh či napr. krátky úsek z filmu, ktorý sa vo mne zasekol a potrebujem ho dostať von. Rovnakým spôsobom “von” do piesní vkladám aj silné emócie, ktoré prežívam a skladanie je tak pre mňa aj terapiou. Všetkému predchádza ticho, v ktorom spracovávam nažité a vnímam ho ako súčasť skladania, piesní samotných aj ich živého hrania.
Maťa J.: Pri skladaní hudby ma inšpirujú Matine texty. Vyvolajú vo mne pocit, atmosféru, vytvoria príbeh, ktorý sa potom snažím zhudobniť. Darmo prichádzajú dobré hudobné nápady, ak nesúvisia s náladou textu. Druhou inšpiráciou sú zase kontrastne “hudobné náhody” – momenty, ktoré vzniknú, keď iba voľne “jamujeme” (improvizujeme) alebo keď sa niekto jednoducho pomýli a zrazu to znie super.

Máte už za sebou nejaké úspechy, vystúpenia. Ktoré považujete zatiaľ za tie najväčšie/najlepšie?

Maťa J.: Z môjho pohľadu sú najlepšie vždy tie vystúpenia, kde zažívame profesionálny prístup či už od organizátorov, tak aj od zvukárov, osvetľovačov, technikov, kuchárov, fotografov, … . Všetky tieto zložky majú totiž spolu s nami zásluhy na vydarenom koncerte a najmä dobrý zvukár je na nezaplatenie. Z mnohých takýchto koncertov spomeniem Festival Atmosféra, koncert na nádvorí Nitrianskej galérie či vo Wave centrum nezávislej kultúry v Prešove.
Maťa K.: Extrémnou hnacou silou sú tiež ľudia pred nami – publikum, ktoré spieva, dodáva energiu, počúva, je po celý čas súčasťou našej hudby. Nezabudnuteľný zážitok bol z tohto pohľadu krst EP na Hideparku či koncert v PKO Čierny Orol (Prešov), kde s nami ako živý orchester spievala celá sála a pochopiteľne aj hranie na samotnom udeľovaní cien Radio_Head Awards v Slovenskom Rozhlase.

Aké boli vaše pocity počas galavečera/po vyhlásení výsledkov Radio_Head Awards, kde ste získali cenu Nadácie Advance Investments 2022?

Maťa J.: Prvé pocity boli radosť, vďaka a trochu aj zadosťučinenie. Pri tvorení sme nemali žiadne vysoké ambície ani vyhliadky, takže už nominácie a nakoniec ocenenie bolo pre nás veľmi príjemným prekvapením. Je skvelé, že sa niekto aj takýmto praktickým spôsobom rozhodne podporovať mladé kapely a uľahčiť im ďalšiu tvorbu. Keďže cena Nadácie Advance Investments znamená peňažnú dotáciu na tvorbu albumu, druhým pocitom u mňa bola veľká motivácia do ďalšieho komponovania.
Maťa K.: Celý ten večer, veľa kvalitnej muziky, naši blízki v hľadisku, atmosféra, možnosť zahrať naživo, všetko bolo skvelé. Myslím, že na túto oslavu slovenskej hudby budeme ešte dlho spomínať. Sme vďační, že Rádio_FM venuje slovenským hudobníkom tak veľa pozornosti a podpory.

Aké sú vaše ďalšie hudobné plány? Kde vás budú môcť fanúšikovia vidieť vystupovať v blízkom čase?

Maťa K.: Určite by sme sa chceli venovať tvorbe novej hudby a príprave albumu. Ak sa podarí, v priebehu roka by mal pribudnúť aj klip a zopár ďalších prekvapení. Čo sa týka koncertov, počas leta a jesene máme v pláne viacero koncertov po Slovensku a ak sa podarí, tak aj v Česku.

Na otázky odpovedala Martina Kertészová (Maťa K.) – speváčka a Martina Janegová (Maťa J.) – klaviristka.

Rozhodnutie stať sa fyziomasérom stálo na vlastnom príbehu. Mal som dlhodobé problémy s chrbtom, ktoré trvali 3 roky. Chodil som od lekára k lekárovi a bez výsledkov. Bol to akýsi začarovaný kruh. Nakoniec som dostal odpoveď, že mám poškodené platničky a degenerované stavce. Nebolo tomu však tak. Začal som si študovať ako funguje ľudské telo, postupne som si urobil kurzy fyzioterapeuta a v konečnom dôsledku išlo o mechanický funkčný problém založený na svalovej dysbalancii. Chcel som dať príklad aj ostatným, že väčšina bolestí chrbta sa dá vyriešiť správnymi návykmi, a preto som sa začal venovať fyzioterapii.

Pomerne dlhý čas si sa venoval hádzanej. Prečo si skončil?

Opäť v tom bolo zdravie. Počas jednej letnej prípravy som si na tréningu potrhal ľavý krížny väz, po ktorom ma čakala operácia a dlhá šesť mesačná rehabilitácia. Napriek tomu, že som sa dokázal vrátiť späť, krátko na to som skončil. Bolo to obdobie, kedy som hrával za Tatran Prešov, vtedy najlepší mládežnícky klub, s ktorým som sa stal majstrom Slovenska. Bol som sklamaný aj ja, aj moji rodičia, avšak všetko sa deje pre niečo a aj vďaka tomu si toho veľa uvedomil.

S akými problémami za tebou ľudia najčastejšie prichádzajú?

Najčastejšie ide o problémy s chrbticou. Jednak s krčnou, ale aj s driekovou, kde sa často stretávam s blokádou SI skĺbenia. Na to nadväzuje zlé držanie tela alebo migrény. Taktiež ma ľudia vyhľadajú po úrazoch alebo operáciách.

Spomenul si bolesti chrbta. Čo si myslíš, že je u ľudí najčastejšia príčina takýchto problémov?

Náš chrbát je fyziologicky nastavený na častý pohyb. Avšak dnes má veľmi veľa ľudí sedavé zamestnanie, čím vznikajú prvotné problémy. Predošlá generácia vyrastala aktívnejšie. Po škole deti chodili von, liezli po stromoch, dokonca aj v škole sa deti viac hýbali. V súčasnosti veľa sedíme. Veľa chodíme autom, sedíme za počítačom a máme nedostatok pohybu. Svaly nášho chrbta sa postupne skracujú a potom vznikajú bolesti, ktorým ľudia často nevenujú pozornosť, až kým nie sú neznesiteľné. 

Čo by mali teda bežní ľudia robiť, aby takýmto bolestiam predišli?

Ako som spomínal, je to o pohybe. Správnym, hoci aj krátkym pohybom zväčšíme flexibilitu a mobilitu chrbtice, panvy a bedier. Zároveň jednoduchým cvičením a osvojením si každodenných pohybových návykov zosilníme základné svalové skupiny, čim bude náš chrbát pevnejší a ohybnejší. Samozrejme, je dôležité mať dostatok spánku a správny životný štýl s čím súvisí kvalitná strava a pitný režim. Naše telo je vytvorené zo 70% vody, takže je dôležité, aby naše fascie boli hydratované, čiže viac flexibilné. Sú to drobnosti, ale ľudia by si mali uvedomiť, že práve vďaka nim môžu predísť problémom. Existuje tisíc chorôb, ale máme jedno zdravie a na to by sme mali pamätať. 

Hovorí sa, že najlepšia regenerácia pre telo je spánok. Stotožňuješ sa s tým?

Jednoznačne áno. Spánok je kľúčom k správnej regenerácii či oddychu. Rovnako dokáže nášmu telu pomôcť rýchlejšie sa zotaviť zo zranenia alebo choroby. Ľudia by mali spať minimálne 8-9 hodín, aby ich organizmus fungoval správne a aby sa cítili dobre.

Aké doplnky výživy by mali ľudia užívať na správnu funkciu organizmu?

Priveľmi by som tu nešpekuloval. Dôležité je mať správne nastavenú suplementáciu daných doplnkov. Telo potrebuje hlavne vitamíny B, C, D3, ktoré podporujú imunitný systém. Rovnako by som odporúčal užívať pred spánkom kombináciu magnézia s kalciom, čo môže napomôcť dobrej regenerácii. Taktiež je dôležitý, hlavne u športovcov, kolagén ako výživa kĺbov a šliach. 

Čo je cupping therapy a aké má benefity?

Ide o bankovanie alebo vákuovú terapiu, ktorá je vhodná doplnková metóda klasických masáží. Pomáha pri odstraňovaní bolesti chrbtice a celého pohybového aparátu a taktiež podporuje detoxikáciu organizmu. Máloktorou inou metódou sa docieli také výrazne prekrvenie masírovaného tkaniva.

Kristína Fáberová

zdroj foto: archív Milan Varchol

Ako si sa dostala k florbalu?

Môj o štyri roky starší brat Andri hrával florbal. Keď som mala asi päť rokov, zaujalo ma to a chcela som robiť to isté. Začali sme hrávať vonku s jeho kamarátmi a raz sa stalo, že nemali brankára, tak tam postavili mňa. Brat mi povedal, že mi to išlo veľmi dobre. Začali sme trénovať a neskôr som prišla na skutočný florbalový tréning, po ktorom mi tréner povedal, že chce, aby som chytala za jeho tím. 

Čo považuješ sa svoje najväčšie doterajšie úspechy?

Asi by som vybrala to, že som bola jednotkou juniorskej reprezentácie na Majstrovstvách sveta do 19 rokov, ktoré sa konali u nás vo Švajčiarsku v roku 2018. Taktiež bolo nezabudnuteľným zážitkom finále Švajčiarskeho pohára, do ktorého sme sa dostali s mojim tímom túto sezónu. Síce sme prehrali, ale v hľadisku bolo obrovské množstvo ľudí a strieborná medaila bola pre nás veľkým úspechom.

Popri florbale sa venuješ aj škole. Čo presne študuješ?

Venujem sa biológii na univerzite v Berne. Konkrétne ide o odbor Ekológia a evolúcia.

Dá sa niekde na svete hrať ženský florbal na profesionálnej úrovni?

Nie úplne. U nás vo Švajčiarsku to nie je možné vôbec, nedostávame žiadne peniaze. V krajinách ako Fínsko či Česko si vedia dievčatá niečo zarobiť, avšak stále to nie je dosť na to, aby nemuseli popri tom pracovať.

Florbal, štúdium, práca. Máš pomerne nabitý program. Ako sa to dá všetko skĺbiť?

Myslím si, že v mojom prípade to je vďaka tomu, že som na to zvyknutá odmalička. Keďže som začala hrať  pomerne skoro, tak som si našla režim, ktorý mi vyhovoval. Rovnako to je aj teraz. Mám vytvorený presný program, vďaka ktorému viem, kedy sa potrebujem učiť a kedy mám zase priestor na niečo iné.  

Na drese máš číslo 1. Prečo si si vybrala práve túto možnosť?

Pretože som jednotka (smiech). Ale nie, ani presne neviem. Toto číslo mám od začiatku a prišlo mi ako typické číslo pre brankárov. Nechcela som si zvoliť nejaké iné, ktoré môže mať akýkoľvek hráč. Jednotka sa mi páčila a v reprezentácii bola voľná tiež, tak som jej ostala verná až doteraz. 

Brankári sú známi tým, že majú počas zápasového dňa vlastný svet. Je to aj tvoj prípad?

Nemyslím si, že mám vlastný svet. Samozrejme, že mám nejaké rituály pred zápasmi, ale nepovedala by som, že to je vlastný svet. Počúvam rovnaké pesničky, mám predzápasové jedlo a po príchode na plochu sa dotknem prilbou všetkých troch tyčiek. To je asi všetko. 

A čo mentálna stránka? Hovorí sa, že brankár tvorí viac ako 50% úspechu tímu. Nie je to príliš veľká zodpovednosť?

Samozrejme, že je. Ja osobne zastávam názor, že v športe celkovo je veľmi dôležité byť mentálne odolný. Špeciálne u brankárov, pretože práve brankár musí byť v strehu celý zápas. Je jedno či urobia chybu vaše spoluhráčky, v konečnom dôsledku je brankár ten, ktorý dostane gól. Preto je dôležité, aby bol brankár schopný vždy nájsť cestu späť do zápasu, ostať koncentrovaný a sústredený len na svoj výkon. Mne osobne pomáha veta: FOCUSED ON NEXT SHOT (sústreď sa na ďalšiu strelu).

Kristína Fáberová 

Obaja ocenení hokejbalisti však v týchto chvíľach viac ako na ceny myslia na play off našej najvyššej hokejbalovej súťaže. Do jej nadstavbovej časti postúpili Nitrianski rytieri z 5. miesta, vo štvrťfinále je ich súperom HBC Košice. Prvé dva zápasy série už majú za sebou, v jednom východniarom podľahli, v druhom si bod uchmatli pre seba a za stavu 1:1 sa séria v sobotu 15. apríla 2023 presúva do Nitry.

V poradí 3. štvrťfinálový zápas medzi HbK Nitrianski rytieri a HBC Košice sa uskutoční v sobotu 15. 4. 2023 o 13.00 hod. na ihrisku pri ZŠ Kráľa Svätopluka.

Kapitána nitrianskych hokejbalistov si nedávno pozvali do štúdia relácie O ľuďoch s ľuďmi TV Nitrička. Reč bola nielen o hokejbale, ale aj o zaujímavom povolaní Mareka Gajdoša. Vedeli ste, že je hasičom? V rozhovore sa dozviete aj to, že hral na gitare.

Majiteľom spoločnosti, ktorá sa zaoberá zdieľaním áut a zmienených bicyklov, je Dušan Chrenko. Ten odpovedal na naše otázky, ktoré majú mnohí Nitrania na jazyku.

Vzhľadom na prebiehajúce opatrenia, aké bezpečnostné pokyny musíte dodržiavať? Kto zabezpečuje čistenie, dezinfekciu bicyklov?

Čistenie a dezinfekciu si zabezpečujeme my. Vzhľadom na to, že bicykle ešte nie sú veľmi vyťažené a fungujú iba pár dní, dezinfekciu vykonávame podľa potreby. Situáciu sledujeme a v prípade nárastu výpožičiek zvýšime frekvenciu čistenia bicyklov.

Kde všade v Nitre nájdeme tieto bicykle, akú dlhú dobu budú dostupné?

Bicykle je možné zatiaľ nájsť na začiatku pešej zóny a pri obchodnom centre Mlyny. Rátame s navýšením bicyklov do budúcna, a teda dostupné by mali byť stále, tak ako naše zdieľané autá, ktoré fungujú už 2 roky. Tak aj bicykle chceme prevádzkovať dlhodobo a ich počty, samozrejme, navyšovať.

Ako funguje ich zdieľanie?

Zdieľanie je jednoduché, stačí si stiahnuť aplikáciu do mobilu, zaregistrovať sa, počkať, kým bude registrácia schválená, a potom už môžete využívať autá aj bicykle ako potrebujete.

Bolo na spustenie prevádzky potrebné udelenie špeciálneho povolenia od vedenia mesta, vzhľadom na to, že nie ste oficiálni zmluvní parteri?

Nepožadovali sme od mesta žiadne finančné prostriedky na prevádzku týchto bicyklov. Je to náš súkromný projekt, bicykle parkujú pri verejných cyklostojanoch.

27. 05. 2020 znovu o 18.00 hod. nasleduje rozhovor s Petrom Luščákom – prozaikom a publicistom, ktorý sa vo svojej tvorbe zaujíma aj o osudy ľudí zo sovietskych gulagov či o tragické udalosti na Balkáne.

09. 06. 2020 v ten istý čas, nás čaká posedenie s Ivanou Dobrakovovou: „Slovenská spisovateľka, ktorá žije, píše a prekladá knihy v talianskom Turíne, patrí medzi naše najzaujímavejšie autorky strednej generácie,” informuje Nitrianska galéria.

Všetky besedy budete môcť sledovať priamo z vášho domova. Galéria ponúkne online prenos celkom zdarma.

Rozhovory si môžete pozrieť prostredníctvom facebooku Nitrianskej galérie, na webových stránkach Nitrianskej galérie alebo na YouTube kanáli Nitrianskej galérie. „Cyklus besied so súčasnými slovenskými spisovateľmi 4-3-2-1… nadväzuje na predošlú bohatú činnosť v oblasti šírenia a propagácie slovenskej literatúry,” odkazuje NG.

Projekt sa okrem prezentácie súčasnej literatúry zameriava aj na slovenských autorov, ktorí si získali pozornosť odbornej verejnosti. Tvorcovia rôznych diel boli ocenení alebo nominovaní na ceny v prestížnych literárnych súťažiach. „Súčasťou besied je okrem moderovanej diskusie so spisovateľom aj autorské čítanie textov,” dodáva NG.

Miriam – šéfredaktorka, editor

V poslednej dobe sa ako každá matka stretávam s tým, že musím bojovať súčasne na viacerých frontoch. Bežný deň doma sa od rušných dní strávených v práci, pochopiteľne, diametrálne odlišuje. Keďže som so synom na OČR, snažíme sa rozumne rozvrhnúť program počas celého dňa. V doobedných hodinách v rámci možností napĺňam svoju pracovnú činnosť redaktorky, pred obedom som kuchárkou, ktorá pripravuje celodennú stravu pre rodinu. Poobede sa stávam učiteľkou, kedy sa zvyknem venovať synovej škole a domácemu samoštúdiu. Niekedy je to pekelná makačka!

V popoludňajších hodinách sa snažím opäť venovať práci, syn zábave. Večer dostávajú príležitosť aj moje záľuby v podobe oddychu pri televíznych novinách alebo mi spoločnosť robí dobrá kniha. Z dôvodu, že doma trávim viac času ako kedykoľvek predtým, sa momentálne v mojej domácnosti nenachádza jediná nepretriedená alebo neuložená polička či skrinka. Počas posledných štyroch dní sa dokonca podarilo vymaľovať celý dom a upratať dvor/záhradu po zimnom období. A ani to nebolelo…

Dominika – redaktorka, editor

Poznáte rozprávku Máša a medveď? V tomto období si stále viac uvedomujem, že s Miškom tak trochu súcitím. Rozumiem jeho tikom v očku, jeho zúfalstvu pri pohľade na zdemolovaný dom, jeho túžbe po chvíľke ticha a ničnerobenia… Práca, domácnosť – toho všetkého je niekedy veľa. Ale to je v poriadku. Je normálne byť unavení a občas aj mrzutí. Najmä, ak musíme byť v krásny deň sami zavretí v maličkom bytíku. Mášenky vedia takýto pobyt osladiť. Vie to macko a vieme to aj my, rodičia na homeoffice. Ešte, že máme prírodu – ten ventil, ktorý malým energiu adekvátne odčerpá a dospelákom dobije. No a potom, keď mi naša Máša večer počas uspávania povie: „Mami, dnes bola sranda.“ Vydýchnem si, že mám uvedomelé dieťa, čo život berie s humorom. Sme spolu, zdraví, živí a okrem milióna zbytočností nám nechýba nič. Jedine ak magnézium. Ale to nie celkom pomáha.

Monika – redaktorka, editor

Bežný deň v karanténe? Zobudím sa, zapnem notebook, prihlásim sa do wordpressu (systém, cez ktorý uverejňujeme články) a na facebook, a píšem až do večera. Dobre, tak nie do večera. Väčšinou píšem hlavne doobeda a niekedy večer po 22.00. Pomedzi písanie pozriem nejakú tú tlačovú besedu alebo sledujem aplikácie minúta po minúte. Potom diskutujeme so spolubývajúcim na rôzne témy. Ja mu hovorím o koronakríze, stave ekonomiky, on mne o tom, že ho svrbí ucho – každý má svoje problémy. No a keďže teraz veľa ľudí chodí do prírody, som na tom podobne.

Keďže aj jesť sa musí a v mini-potravinách na dedine nie je veľký výber (a teda občas treba ísť pracovať aj do redakcie), tak sa po dlllhom čase vyberiem do Nitry.

Že na vás karanténne opatrenia zanechali následky, zistíte, keď na autobusovej zastávke zabudnete časť nákupu. Nie, tie dve konzervy kukurice nečakali na autobus.

No a vraj je toto obdobie vhodné na domáce vzdelávanie, rozširovanie obzorov, atď. už by som teda asi mala dočítať ten stĺp kníh z knižnice. Dosť času mi zaberie aj skúšanie nových receptov. Nie vždy sa síce podaria, ale čo už…

Nina – fotografka, kameramanka, strihačka

V skratke – fotím, strihám, edituje, natáčam, samozrejme všetko v rúšku a rukaviciach. Keď sa zastavím, občas sa stihnem najesť a vyspať. Počas voľna pozerám seriál Mandalorian – milujem malého Yodu!

Medzi najväčšie úspechy, o ktoré sa profesor Ružička na Slovensku pričinil, patrí vybudovanie pracoviska nukleárnej medicíny v Ústrednej nemocnici Ružomberok, ktoré bude zamerané najmä na diagnostiku a liečbu kardiovaskulárnych ochorení a rakoviny.

Tento nepochybne zaujímavý pán sa o svoje vedomosti podelil v relácii Významní Komjatičania. Zaspomínal si na detstvo, študentské časy aj 20 ročné pôsobenie v jednom z najuznávanejších vedeckých pracovísk na svete. Rozhovor publikujeme s povolením profesora Ružičku aj autorky Márie Derďákovej.

Dvadsať rokov ste pôsobili v Rusku (vtedy v Sovietskokm zväze). Ako ste sa dostali do jedného z najuznávanejších vedeckých pracovísk na svete?

Po roku 1968, keď som končil štúdium na univerzite má lákalo ísť pracovať do Spojeného ústavu jadrových výskumov v Dubne, kde už vedy pracovalo pár slovenských fyzikov. 3. októbra 1969 som odcestoval a dostal som sa medzi svetovú špičku jadrových fyzikov z celého sveta a na pracovisko s najmodernejším zariadením. Tam som sa aj dostal k vývoju urýchľovača častíc.

Načo sa urýchľovač častíc môže využívať?

Časticový urýchľovač je zariadenie, ktoré pomocou elektrického poľa udeľuje elektricky nabitým časticiam vysokú rýchlosť. Používa sa vo veľa oblastiach, ale jeho najcennejšie využitie vidím v zdravotníctve. Ak má človek chorý na rakovinu nádor hlbšie v tele, tak pomocou urýchľovača sa ľahko nádor nielen zameria, ale ho aj lieči. Na rozdiel od doterajšieho ožarovania neničí celé okolie nádoru a všetko čo stojí žiareniu v ceste, ale presne ohraničí iba samotný nádor. To, čo teraz na Slovensku využívame na liečbu rakoviny a vlastne aj väčšinou vo svete, je rádioterapia na báze elektrónových urýchľovačov. Existuje protónové žiarenie, kde sa protón môže lepšie využiť na liečbu rakoviny. Rozdiel je v tom, že ten protón sa dá zastaviť. Protón pomocou urýchľovača vieme dostať do tela, ale dôležité je, že ho vieme zastaviť na mieste, ktoré je potrebné liečiť. Čiže protón zastavíme v nádore a on mu odovzdá celú energiu. Je to šetrnejšie k zdravému tkanivu.

Smutné štatistiky hovoria, že každý tretí človek má rakovinu. Sú takéto zariadenia už aj na Slovensku?

Protónové urýchľovače začali svoju cestu takmer pred 75 rokmi a odvtedy prešli veľkou modernizáciou a vylepšením. Prví začali liečiť pomocou urýchľovačov fyzici a až v roku 1991 vyrobili do nemocnice prvý urýchľovač v USA. Bol to protónový komplex,  ale problémom bolo, že bol masívny, nákladný a liečba veľmi drahá. V ruskom ústave jadrových výskumov sa nám podarilo zjednodušiť urýchľovač, zmenšiť jeho nadrozmernosť aj celkové náklady.

Za čias Československa boli na našom území dva takéto urýchľovače. Žiaľ, po rozdelení krajín oba zostali v Čechách.

V  súčasnosti Rusko dodalo časť synchrotrónu pre vojenskú nemocnicu v Ružomberkua verím, že sa nájdu peniaze na jeho kompletizáciu a prevádzku, aby sa mohlo čo najskôr začať s liečbou onkologických pacientov.

Pán profesor, ste členom tímu, ktorý zabezpečuje realizáciu protónového centra v ružomberskej nemocnici. Držíme Vám palce, nech Vám tento projekt úspešne dopadne. Je to vlastne také zavŕšenie Vášho celoživotného diela. Aký odkaz máte nielen pre Komjatičanov, ale celkovo pre ľudí?

Čo iné môžem želať ľuďom, ak nie zdravie. To je tá najväčšia hodnota, ktorú každý človek potrebuje k spokojnému životu.

Celý rozprávanie profesora Ružičku si môžete vypočuť tu.

Matejovský začínal ako hokejista, na škole hrával vo výberovej hokejovej triede. Neskôr ako dorastenec preorientoval svoj záujem práve na kickbox a začal trénovať v nitrianskom Scorpio fight club Nitra.

Prečo práve kickbox, čo ťa k tomu viedlo?

K športu ma to ťahalo odjakživa, ako malý som hrával hokej. S mojím bratrancom sme však stále dookola pozerali náš obľúbený film Kickboxer 3 a ja som si jedného dňa uvedomil, že chcem aspoň raz v živote stáť v ringu. Zapáčilo sa mi bojovať, a tak som pri tom zostal.

Máš v rodinnej histórii niekoho, kto sa venoval bojovému športu alebo športu všeobecne?

To ani nie, aspoň o tom nemám vedomosť. Najbližšia rodina, ako moji rodičia a starí rodičia, sa nikdy ničomu takému nevenovali.

Napriek tomu ťa podporujú v športovej kariére?

Určite áno. Zo začiatku to nechávali viac-menej na mňa, ale keď videli, že som pre to naozaj zapálený, tak ma začali podporovať naplno.

Čo ti tento šport vzal a čo dal?

Nemôžem povedať, že by mi tento šport niečo vzal, vybral som si to sám. Naopak, dal mi veľmi veľa. Disciplínu a množstvo znalostí ohľadom výživy, ktoré som si musel sám naštudovať, pretože keď som chcel byť na profesionálnej úrovni, bolo nutné ovládať správnu životosprávu. Mám tiež veľa super zážitkov z turnajov a zápasov. Precestoval som a videl rôzne časti sveta, takže je to pre mňa len dobré.

Aké sú tvoje voľnočasové aktivity, čo robíš keď nešportuješ?

Momentálne ma veľmi začalo baviť trénovanie psov. V podstate sa zo mňa stal psíčkar (smiech). Inak sa venujem športu, práci a, samozrejme, mojej priateľke. To mi vypĺňa všetok voľný čas (smiech).

Aké je tvoje civilné zamestnanie?

Robím administratívu pre jednu firmu a sem-tam pomáham v telocvični s tréningami.

Aké boli tvoje prvé historické začiatky? Už ako malého ťa história zaujímala?

Asi ako každé dieťa som chcel byť najskôr astronautom, smetiarom alebo vojakom. Mamka mi v tej dobe čítavala o mýtoch a legendách z celého sveta. O rytieroch, drakoch, antických hrdinoch, ktorí ma nesmierne zaujali a ovplyvnili môj nasledujúci život. Keď som mal 10 rokov, prial som si tvoriť divadelné hry s historickou tematikou. Neskôr na Párovskom gymnáziu v Nitre som sa zameriaval na informatiku, avšak túžil som naďalej pracovať s históriou, skrz počítačové hry. Nakoniec som si v 3. ročníku spomínaného gymnázia uvedomil, že môj profesijný sen je byť historikom – vedcom.

Kam si dával prihlášku na VŠ?

Dal som si ich na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre a Univerzitu Komenského v Bratislave, odbor jednoodborová história. Nakoniec som si vybral Nitru, kvôli intenzívnej láske k rodnému kraju.

Pamätáš, akú tému z histórie si si vytiahol na maturite?

Pamätám, stredoveké cirkevné dejiny. V tej dobe som sa tomu okrajovo venoval, teda mi téma nerobila problém.

Už si od júna aj bakalár na UKF, rátam, že tvojou témou bolo niečo zo stredoveku.

Áno, bakalársku prácu som písal na tému „Rád svätého Jána Jeruzalemského (johaniti) v Uhorsku do prvej polovice 13. storočia so zreteľom na vojenskú aktivitu.“ Väčšina práce bola venovaná spracovávaniu našich uhorských voľne dostupných prameňov. Síce boli vydané v rôznych edíciách, ale v originálnej latinčine. Tým pádom som približne rok a pol strávil prekladaním prameňov. V práci som spojil ako dejiny cirkevné, tak aj vojenské.

Ale viem, že najprv si sa venoval čisto vojenským dejinám.

To áno. Napríklad aj na ŠVUOČ (študentská vedecká a umelecká činnosť) 2018 som vystúpil s príspevkom o prakovníctve v neskorej antike, kde som konfrontoval dielo Publia Flavia Vegetia Renata – De re militari (vo voľnom preklade: „O veci vojenskej“) zo 4. storočia. V práci som používal najmä experimentálnu metódu. Získal som 2. miesto, čo ma samozrejme potešilo.

Momentálne si v rámci programu Erazmus+ na Univerzite J. E. Purkyně v Ústí nad Labem.

V minulosti som chcel ísť na študijný pobyt do Pécsu v Maďarsku, ale kvôli zraneniu zo šermu som to musel zrušiť. Teraz sa mi naskytla možnosť ísť na univerzitu v Českej republike, ktorá je kvalitná a taktiež tu študuje moje priateľka, takže som to uvítal. Niekoľkokrát som bol za ňou v Ústí už v minulosti, tak som vedel, do čoho idem. Škola má skvelé vybavenie a kvalitné učiteľské zázemie.

Ako bude prebiehať tvoj semester?

Už začínam pracovať na diplomovke a samozrejme musím chodiť na tunajšie prednášky a semináre. Oceňujem najmä široký výber predmetov. Napríklad som sa zapísal na predmet venovaný bavorskému vojvodovi, Tassilovi III. Žiaľ, neviem si predstaviť, že by na Slovensku bol jednej osobnosti a jej dobe venovaný celý semester.

Myslím si, že dobrý historik by mal byť v prvom rade zapálený, aby ho bavilo to, čo robí. Poznám historikov, ktorí to berú len ako zamestnanie, avšak práve história by mala byť aj záľuba.

Je práca historika v Česku viac cenená?

Podľa toho čo som zatiaľ mohol zistil, tak si myslím, že áno. Je to smutné, ale niekedy mi príde, že sú 50 rokov pred nami. Hlavne čo sa týka zázemia pre vedcov a študentov. Hoci katedra v Ústí nie je veľká, iba na stredovek tu máš 4-5 pedagógov a každý učí svoju tému v rámci obdobia, ktorému sa venuje aj po vedeckej stránke.

Je tam aj väčšia zanietenosť a pasia?

Nie, to by som zase netvrdil. Majú lepšie finančné možnosti a od toho sa mnohé odvíja.  

K histórii patrí ovládanie latinčiny, tebe ide ako?

Venoval som sa jej celé bakalárske štúdium. Na semináre som občas chodil aj nepovinne. Myslím si, že mi latinčina vcelku ide, ale dôležité je sa neustále zlepšovať, keďže som ešte len na začiatku cesty.

Aj v nej vieš súvisle čítať? Ja osobne mám v angličtine s tým problém, o latinčine nehovoriac.

Tak podľa mňa aj tí najlepší historici neprekladajú texty úplne súvisle. Mnohé slová majú niekoľko významov. Kvôli tomu nesprávny výklad nejakého písomného prameňa nie je kvôli neskúsenosti historika, ale kvôli tomu, že inak pochopil význam toho slova.

Čo je najdôležitejšou vlastnosťou historika?

Myslím si, že dobrý historik by mal byť v prvom rade zapálený, aby ho bavilo to, čo robí. Poznám historikov, ktorí to berú len ako zamestnanie, avšak práve história by mala byť aj záľuba.

V dnešnej dobe je možné sledovať čoraz väčší záujem o oživenú históriu. Pre mňa je to veľmi pekný spôsob ako spopularizovať históriu aj medzi široké okruhy ľudí.

Treba pri tejto práci aj trpezlivosť?

Práca historika je časovo aj obsahovo náročná. Je potrebné dlhodobo spracovávať relatívne veľké množstvo materiálov. Teda áno, trpezlivosť je dosť dôležitá. Aj keď si o sebe nemyslím, že som obdarený touto vlastnosťou.

Vedel by si si predstaviť, že by si pokračoval aj na PhD.?

V prvom rade sa teraz zameriavam na dokončenie magisterského štúdia. To ma zaujíma najviac. Bez úspešného dokončenia Mgr. nemá zmysel uvažovať ďalej.

Publikuješ už niečo?

Mám rozpracované nejaké veci. Teraz sa chystám na konferenciu Pars academia v Ústí nad Labem. Z nej vyjde vedecký zborník, kde by sa mala objaviť aj moja štúdia.

Bude to v češtine?

Malo by to byť v slovenčine a angličtine.

Skoro všetko, čo som zarobil na brigádach, som dal do vybavenia. To však nie je podstatné, dôležitý je ten skvelý pocit, keď chodíme na akcie.

Robíš aj historický šerm.

Venujeme sa šermu so stredovekými chladnými zbraňami. V Skupine oživenej histórie Milites Nobiles rekonštruujeme dvor nitrianskeho župana na konci 12. storočia, v druhom projekte zase dvor magistra Donča na začiatku 14. storočia. V tom prvom projekte stvárňujem panoša nitrianskeho župana Lamperta III.

Čo sa týka vojenských záležitostí tak využívam bežnú výzbroj a výstroj danej doby.  Kopiju, mandľový štít, krúžkovú kapucňu, helmu s nánosníkom, tzv. normanku a meč z nálezu zo Šintavy. Ale začínal som s ušitím si civilného odevu. Následne som kúpil helmu, batvat (čapica pod helmu), prešívanicu a samozrejme veci do tábora, ako misku hrnček či nôž.

Musíš na to minúť nemalé financie.

To áno. Skoro všetko, čo som zarobil na brigádach, som dal do vybavenia. To však nie je podstatné, dôležitý je ten skvelý pocit, keď chodíme na akcie. Naša skupina je k tomu ešte aj komunita a dobrí priatelia. Pre mňa je to proste súčasť života. Ja tým žijem.

A konkrétne si len v Spolku oživenej histórie Milites Nobiles?

Vlastne áno. V rámci tejto skupiny som členom aj Projektu Donč a teda mám možnosť podieľať sa aj na rekonštrukcii dvora magistra Donča.

Kto bol magister Donč?

Veľmi zjednodušene povedané, v sledovanom období to bol zvolenský, liptovský a turčiansky župan a jedna z najvýznamnejších osobností uhorských dejín prvej polovice 14. storočia. Spolupracoval určitý čas s Matúšom Čákom Trenčianskym, ale známy je najmä kvôli blízkemu vzťahu s kráľom Karolom Róbertom z Anjou.

Tvoja úloha na jeho dvore?

Stvárňujem postavu zemana z Urmína. Zároveň je môj charakter aj familiárom magistra Donča, teda v skratke, členom jeho politickej rodiny.

Mal by sa historik vyjadrovať k politickým témam?

Mal by byť apolitický a zároveň nie. Nesmie sa nechať ovplyvniť súčasným politickým trendom. Zároveň je dôležité, aby historici poukazovali na to, aby sa politické dejiny niekedy neopakovali. Mali by povedať svoj názor. Ale vo vedeckých prácach musia byť prísne apolitický.

Je dobré, že už nežijeme v dobe, kde sa píše tendenčná história. Na druhej strane mám dojem, že historici sú tlačení do toho, aby publikovali kvantitatívne, čo môže mať samozrejme vplyv na kvalitu.

Na Slovensku  sú prírodné vedy vnímané perspektívnejšie a častokrát si študenti vyberajú prvotne tieto odbory. Prečo si myslíš, že humanitné odbory sú menej preferované?

Možno kvôli tlaku rodiny študovať to, čo má väčšie uplatnenie a finančné ohodnotenie. Dopyt po humanitných pracovníkoch je žiaľ slabší. Potom mnohí perspektívni študenti humanitných vied si radšej povedia, že sa budú „nútiť“ študovať prírodné vedy aj keď ich to nebaví, ale budú sa možno mať lepšie. A zase na humanitných odboroch sú  mnohokrát ľudia, ktorí študujú takpovediac „len pre titul.“

Vieš si predstaviť pracovať v inom odbore ako v histórii, keby je to lepšie finančne ohodnotené?

To je veľmi ťažká otázka. Ale nakoľko mám na prvom mieste rodinu, bojím sa, že sa budem musieť prispôsobiť. Je možné, že budem načas robiť nejaké manuálne práce v zahraničí, čisto len kvôli zárobku. Ale dúfam, že k tomu nepríde tak skoro. (smiech)