Možno práve tá by mohla ukrývať vytúžené zlato.

Jedného večera sa preto vybral spoločne so svojím kumpánom na odhalené miesto, kde mali byť aj bohato zdobené hroby miestnych šľachticov. Počasie im však neprialo, zrejme tušilo ich úmysly. Namiesto pokojnej noci ich zastihla búrka. V kostole nebolo vidieť ani na krok, no kryptu aj napriek tomu našli. Paľo sa mŕtvych nebál, ale jeho spoločník vytušil, že ich tam dole čaká niečo zlé, preto sa zdráhal vojsť dnu. Paľo však neváhal.

„Zapáľ sviečku, už skoro nič nevidím a daj sem rebrík,“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Nakoniec do krypty vliezli obaja za sprievodu divokého hromobitia. Len čo otvorili prvý hrob, oblohu preťal blesk a oni na krátky okamih uvideli obnaženú ľudskú lebku, ktorá na nich škerila svoje zuby. Potom ako svetlo z blesku ustúpilo, zadul divoký vietor, ktorý zhasol jediný zdroj svetla pre oboch zlodejov – malú sviečku.

Chlapi sa preľakli tmy a prítomnosti mŕtvych, a len po pamäti sa vyštverali po rebríku. Hore na nich čakala hlaveň hájnikovej pištole. „Čo tu hľadáte, banda jedna zlodejská,“ zavrčal hájnik Grman podľa knihy Historky spod Nitrianskeho hradu. Paľo sa vynašiel a povedal, že len prišli zapáliť sviečku na pamiatku mŕtvych. Ani to nestihol dopovedať a už uháňal spolu so svojím zlodejským priateľom preč. Grman sa však nenechal oklamať a spočítal si dve a dve. Za trest museli Paľo a druhý nešťastník píliť drevo pred mestským domom, kým ich neprejdú zlodejské myšlienky. Možno, že ich duchovia tam pília drevo dodnes. A zlatý poklad kláštora? Zostal ukrytý v železnom baránkovi, ktorý si mnísi odniesli spolu so sebou.

Býval pripevnený na vchodových vrátach do kláštora všetkým zlodejom na očiach.

„Mrak siahal od Horných Krškán až po Zobor. V meste sa začala šíriť medzi obyvateľmi značná panika, lebo si tento jav nevedeli dostatočne vysvetliť,“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Keď však začuli neznesiteľné bzučanie miliónov drobných krídel, dovtípili sa, aká pohroma sa to k nim z neba nesie. Hoci bola väčšina z nich spočiatku v šoku, rýchlo sa spamätali a začali ratovať svoje polia, záhrady a vinice.

Prví odvážlivci nedovolili roju zosadnúť len pomocou svojich vlastných rúk, hádzaním kameňov a krikom. Neskôr sa v celom meste aj v okolitých častiach rozozvučnili zvony a všetko, čo vydávala nejaký hlasný zvuk, ktorý by mohol škodcov odplašiť. „Postupne sa začal ozývať aj rachot pušiek, mestských mažiarov i neustále zvonenie všetkých mestských zvonov,“ prezrádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Nájazd drobných, no ničivých zbojníkov z ríše hmyzu trval takmer tri hodiny.

Na noc sa roj usalašil v okolitých lesoch a lúkach. Na druhý deň zaútočil znova, no tentokrát bolo mesto pripravené a svojho nepriateľa očakávalo. Na výpomoc prišli nielen obyvatelia Nitry, ale aj 200 študentov, ktorí pomocou spoločných síl odvrátili blížiacu sa skazu. „Za náležitého poplachu odleteli do hlbokých lesov v okolí Tribeča a viac sa už v okolí Nitry neobjavili,“ nájdeme v knihe Historky spod Nitrianskeho hradu.

Jeden z nich bol neslávne známy lúpežník Juraj Odroň, zločinec najhrubšieho zrna. Prepadával osamelých pocestných, ktorí prechádzali Nitrou. Väčšinou iba ulúpil majetok, no neštítil sa ani vraždenia. Počas dlhých večerných chvíľ si všimol dvoch osamelých mužov, čo pravidelne putujú na vrch ku kaplnke a popritom sa modlia. Spočiatku si mníchov nevšímal, na ich oblečení bolo badať chudobu, nie bohatstvo. Nepredpokladal teda, že by mu ich prepadnutie prinieslo vytúžené cennosti. Po čase ho však začala zaujímať pravidelnosť v ich putovaní. Preto sa so svojím pobočníkom rozhodol, že mníchov prepadnú a zistia, či počas hlbokej noci neprenášajú do kaplnky odpustky alebo iné poklady, ktoré by chceli ukryť.

Keď boli pútnici na dosah, obaja lúpežníci vyskočili z krovia. „Odroň sa zameral na vyššieho muža v kňazskej sutane. Zvalil ho na zem a začal ho prehľadávať,“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu. Po tom, čo roztrhal kňazovi košeľu sa však veliteľ zbojníkov zhrozil. „Lúč mesačného svetla v tej chvíli dopadol na akúsi železnú reťaz, ktorá ovíňala telo tohto muža a bola hlboko zarytá do jeho kože,“ prezrádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Zbojník zakričal na svojho spoločníka a uháňal preč, zľakol sa tak neprirodzeného pohľadu.

Nazdával sa, že kňaz nebol skutočný človek, ale prízrak, ktorý obchádzal okolie Kalvárie. O niekoľko dní už celé nitrianske podsvetie vedelo, že na vrchol kopca neradno chodiť. Strašil tam totiž nočný pútnik zrastený v železných okovách! Čo sa však nevedelo, bolo to, že spomínaný kňaz menom Ladislav nosil na svojom tele železné okovy na znamenie svojej osobnej úcty a spriaznenosti so svätým Svoradom – patrónom Nitry, ktorý prijal rovnaké znamenie asketického spôsobu života.

Problém nastáva, keď sa im do cesty pripletie smrteľník. Toho od samej roztopaše vyzvú do tanca a nenechajú ho vydýchnuť až do prvého ranného zakikiríkania kohúta. Nie každý však mal to šťastie prežiť veselicu s vílami. Do dnešných dní si dedinky v okolí mnohých slovenských miest či obcí rozprávajú príbehy o mŕtvych telách mladých mužov, ktorí nedokázali udržať krok s bytosťami z iného sveta.

Napríklad neďaleko obce Brvnište striehli podľa knihy Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“ na mladých dedinčanov. Istý mladík z Kálnice, ktorého podľa jeho slov víly omámili, mal šťastie a o svojom zážitku porozprával susedom: „Omámili, tancovali s ním celú noc a ktovie, aké milostné kúsky s ním vyvádzali. Preto ho celé telo bolelo, preto bol nahý,“ píše sa v knihe Slovenské strašidlá od „A“ po „Ž“. Mládenec neumrel zrejme vďaka kohútovi. Ak totižto muž dokázal s vílami tancovať dovtedy, kým zakikiríkali kohúty, prežil, pretože ranný spev víly neznášajú.

Aby sme však vílam nekrivdili, mnohé z nich ľudom pomáhali. Okrem tajov liečiteľstva prezradili ľuďom ako správne gazdovať, starať sa o prírodu, nájsť vodné pramene a pod.

V niektorých prípadoch nad ľuďmi dokonca držali ochrannú ruku.

Jedna taká je víla Žitava, ktorá chráni prameň rovnomennej rieky, ktorá sa vlieva do Nitry. Jej podobizeň stvárnil umelecký rezbár, výtvarník a pedagóg Miroslav Polák z Nitry.

Povesti a legendy o vílach z nášho okolia sa nezachovali tak ako príbehy spod Tatier či východu, no naše pra-pra staré mamy varovali svojich vnukov, synov, aby o polnoci nechodili k neďalekým čistinám, inak sa im domov živí nevrátia.

Zdroj foto: Pixabay

Pomenovanie Nitranov však nadväzuje na veľmi smutnú udalosť akou bola pandémia moru. „Toto pomenovanie dostala skupina Nitranov v 18. storočí, kedy bol v roku 1739 poslednýkrát v Nitre mor. Ľudia spod hradu umierali vo veľkom buď na mor, alebo na hlad. Preto dostávali jednoduché tragače – rovná doska, koleso, dve držadlá. Na týchto tragačoch odvážali zomrelých a pochovávali ich v spoločných hroboch. Z toho tragača a z jeho nemeckého ekvivalentu vzniklo slovo trogár,“ vysvetľuje sprievodkyňa.

Mor, inak nazývaný aj čierna smrť, trápil Európu a Áziu už v 14. storočí. Jeho vlna vyhladila cca polovicu európskeho ľudu a vracala sa pravidelne až do 18 storočia. V Nitre medzi rokmi 1710 a 1739 zahynula takmer štvrtina obyvateľstva. Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru uvádza, že táto choroba bola poslaná ako trest Boží . Roznášať ju mala smrť v podobe ženskej postavy.

„Trogári boli vlastne nosiči, ktorí odpratávali zomrelých na mor,“ dodáva Mária Danková.

Na počesť obetí, ale aj ako poďakovanie za ukončenie epidémie vzniklo v Nitre niekoľko morových pamätníkov. Najznámejšie z nich je Mariánske súsošie. Barokovú pamiatku, ktorú môžeme nájsť na južnom svahu hradného kopca dal postaviť biskup Imrich Esterházy. Súsošie bolo dokončené v roku 1750, jeho autorom je rakúsky sochár Martin Vögerl z Brucku an der Leitha.

Prečo začalo neskôr pomenovanie trogár označovať takpovediac vagabundov, nezbedníkov a podobne, zostáva zatiaľ záhadou.