Ten oral pomocou záprahu s volmi dlhé pole. Keď sa k nemu Korvín priblížil, sedliak chytil do rúk svoj otrhaný klobúk a pred panovníkom mierne sklonil hlavu. Kráľ mu na očiach videl, že je to rozumný muž, ktorý sa len narodil do nesprávnej postele. Jeho bystrosť sa rozhodol premerať pomocou troch otázok.

Prvá bola „Ej, ty oráč, ďaleko je ešte, ďaleko?“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu. Oráč mu odpovedal, že veru áno, ďaleko, ale už len po roh jeho vola. Kráľ sa usmial po položil svoju druhú otázku: „A potom koľko je ešte do tridsaťdva?“ píše sa v ďalej v knihe. Oráč sa nedal a hneď spustil, že už len dvanásť. Kráľ sa tentokrát zasmial a položil svoju poslednú, tretiu otázku: „Ale ak vieš orať, vedel by si aj podojiť troch starých capov?“ pokračuje príbeh. Nato mu starý muž odpovedá, že keď vedel podojiť jedného, podojí aj ostatných. Vladár mu za poslednú odpoveď poďakoval a hodil mu zlatú mincu.

Sprievod pokračoval ďalej, no po pár hodinách začali panovníka znova otravovať traja šľachtici. Kráľ im v hneve odsekol, že ak chcú svoje pozemky nech uhádnu, o čom sa so sedliakom spoločne bavili. Šľachtici neváhali a rozhodli sa odpovede aj otázky rozlúsknuť. Od sprievodu sa preto oddelili a vrátili sa na obrovské pole, kde našli starého oráča. Ten im povedal, že každá otázka ich bude stáť peniaze, čo nebolo mužom po vôli, no rozhodli sa, že zaplatia. Natešení sa vrátili s vysvetleniami naspäť ku kráľovi, ktorý ich umlčal vetou: „Nuž, ale ja vás nemôžem za to odmeniť žiadnym majetkom, lebo aj tak by vás oň niekto obral, ako vás obral aj ten starý oráč o vaše dukáty,“ uvádza kniha HSNH.

Od tých čias mal kráľ počas svojich poľovačiek vytúžený pokoj.

Jeho rozhodnutie sa mu krátko na to vypomstilo. K jeho krajine sa totiž hrnula armáda Tatárov. Tí na svojich menších, no obratnejších koňoch prekvapili zle vycvičené vojsko, ktoré kráľ ledva vystaval. Uhorsko utrpelo pri rieke Slanej obrovskú porážku a Belo IV. len vďaka šťastiu a vôli bohov unikol. Cestou do bezpečia putoval niekoľko dní s družinou svojich najvernejších služobníkov. Sprevádzali ho šľachtici, radoví vojaci, ale aj templárski rytieri. V pätách však mali Tatárov, ktorí ich prenasledovali.

Kráľ spolu s vernými mužmi tiahol až k Nitre, kde na ceste jeho muži spozorovali opustené kone. Tie patrili nitrianskym mešťanom skrývajúcim sa v kroví. Svojho kráľa a jeho sprievod nespoznali, muži putovali priveľa dní a ich oblečenie bolo zúbožené rovnako ako ich kone a postroj. Jednému z nitrianskych mužov sa nakoniec vyjasnilo a uvedomil si, že družina nie sú nepriateľskí Tatári, ale sprievod samotného kráľa. Záhadný muž na koni, ktorému všetci prítomní rytieri prejavovali úctu, mal na sebe podľa jeho slov otrhaný odev sedliaka, zdobila ho hustá brada a tmavé dlhé vlasy. Hneď po tom, čo spoznal svojho panovníka, vyliezol z krovia a dvihol ruky na znak toho, že nie je ozbrojený. Svojho kráľa privítal s úctou, poklonil sa mu a prihovoril sa vážnym hlasom.

„Vitajte v našom kraji,Vaše Veličenstvo. Som nitriansky mešťanosta Gabriel. Sú tu so mnou aj ďalší páni z Nitry. Sme vašimi oddanými služobníkmi a čakáme na vaše rozkazy,“ uvádza kniha Historky spod Nitrianskeho hradu.

Kráľ dal rozkaz vyslať posla, ktorý pripravil Nitriansky hrad na príchod panovníka. Belo IV. tak mohol so svojimi vernými mužmi aspoň na chvíľu nocovať v bezpečí hradných múrov. Neskôr, keď vojská Tatárov nečakane odtiahli pre nepokoje vo vlastnej krajine, ujal sa kráľ opätovne svojho trónu. Ako prejav vďaky za pomoc v núdzi udelil starobylej Nitre privilégiá slobodného kráľovského mesta.

Zdroj foto: Pixabay