Slovenskí obyvatelia Komjatíc mali strach, pociťovali krivdu, boli ponižovaní a prenasledovaní okupantami a ich prívržencami.

Z celkového počtu obyvateľov obce bolo 96 % Slovákov – katolíkov. Komjatickí židia museli pracovať v špeciálnych pracovných útvaroch, upravovali cesty či vysádzali stromy. Maďarskí fašisti ich 12. mája 1942 exportovali do koncentračných táborov. „Židovské krčmy a obchody boli zlikvidované úradným odpredajom a mladí muži nedobrovoľne slúžili v maďarskej armáde. Mnohí obyvatelia Komjatíc vyjadrovali počas maďarskej okupácie svoj nesúhlas “útekom” na Slovensko. Tu dostávali ubytovanie aj prácu a pociťovali akési zvláštne zadosťučinenie,“ píše sa v monografii obce.

Ku koncu vojny bol v obci často vyhlasovaný letecký poplach.

Ponad obcou prelietali americké i ruské lietadlá a niekoľko oddielov nemeckého wermachtu sa v roku 1944 ubytovalo v obci – začala sa príprava na obranu pred blížiacim sa frontom. Miestni obyvatelia boli donútení kopať zákopy za cintorínom a vinohradmi. Gróf Ladislav Nemeš utiekol so svojou rodinou a časťou majetku na nemeckých autách ešte pred Vianocami 1944. „Nemecká armáda obsadila Komjatice v čase Vianoc 1944,“ píše sa v v monografii.

25. marca 1945 postihla obec veľká tragédia. Počas Kvetnej nedele, keď boli ľudia v kostole na omši, začalo bombardovanie. Všetci začali vybiehať z kostola von a vtedy po nich začali strieľať ruské lietadlá. Na streľbu z guľometov si ľudia pamätajú síce len z rozprávania, no následky boli hrozné – 150 mŕtvych a ranených. „Lietadlá zbombardovali veľa domov v obci, ako aj časť kaštieľa. Neskôr postihli Komjatice ďalšie bombardovania a boje,“ opisuje tragédiu kronika.

Ľudia sa skrývali v pivniciach a bunkroch vo vinohradoch. Ustupujúca nemecká armáda zapaľovala v obci stodoly, stohy slamy, domy, brala kone, dobytok a zapálila aj kaštieľ grófa Nemeša.

Komjatice oslobodili vojská 2. ukrajinského frontu až 28. marca 1945. Oslobodenie prinieslo obyvateľom Komjatíc vytúženú slobodu a ukončenie okupácie spojenej so silnou maďarizáciou, no dôsledky vojny boli nesmierne tragické. Obec sa z vojnových hrôz spamätávala postupne, no bolestivé spomienky na straty najbližších pretrvávali desaťročia.

Expozícia múzea obsahuje dobové dokumenty, fotografie a predmety, ktoré súvisia s prenasledovaním Židov na Slovensku.

Jedným z vystavených artefaktov je aj dobytčí vagón, v ktorom deportovali Židov do koncentračného tábora Auschwitz. Súčasťou múzea je i vzdelávacie stredisko, v ktorom sa organizujú edukačné podujatia, semináre či školenia. Tie sú zamerané na oboznamovanie návštevníkov so židovskou kultúrou. Cieľom programov je priblížiť záujemcom život Židov na území Slovenska a pomôcť im pri získavaní základných vedomostí o židovskej komunite najmä v období holokaustu.

Múzeum je zároveň i pamätníkom všetkých zavraždených Židov zo Slovenska. Len samotným táborom v Seredi prešlo v období od roku 1941 do roku 1945 približne 16 000 Židov, z ktorých väčšina bola zavraždená.

Úlohou múzea je hovoriť o problematike antisemitizmu, rasizmu a xenofóbie v kontexte s vývojom holokaustu na Slovensku.

Múzeum v roku 2018 otvorilo ďalšiu stálu expozíciu v baraku č.3, ktorá sa zameriava na pomery, v akých počas druhej svetovej vojny žili Židia. Veľmi silnou atmosférou oplýva aj priestor so slamenými matracmi, kde čakali ľudia na svoje transporty, ktoré ich vyvážali do táborov smrti.

Otváracie hodiny:

• september – jún:

Pondelok – Štvrtok: 8:00 – 15:00 hod.
Piatok: 8:00 – 12:00 hod. (iba pre organizované skupiny)
Sobota: zatvorené
Nedeľa: 9:00 – 16:00 hod.

• júl – august:

Pondelok – Štvrtok: 9:00 – 16:00 hod.
Piatok – Sobota: zatvorené
Nedeľa: 9:00 – 16:00 hod.

Každú prvú nedeľu v mesiaci je vstup do múzea zdarma.

„31. augusta boli povstalecké vojská donútené ustúpiť zo svojich postavení pri Lužiankach a Čakajovciach k Mýtnej Novej Vsi. Tu došlo k boju. Po nasadení tankov a obrnených transportérov do bojov museli povstalci ustúpiť na obrannú líniu tiahnucu na Urmince, Topoľčany a Krnču. Pri Urminciach 3. 9 1944 došlo k ťažkým bojom s nemeckými jednotkami. Tieto utrpeli značné straty. No straty na životoch boli aj na strane povstalcov. Povstalci ustúpili pred presilou do Topoľčian,“  uvádza obec Urmince na svojej stránke.

Nemci sa chceli ubytovať v kasárňach, avšak Ján Šmigovský, veliteľ posádky, bol aj naďalej rozhodnutý zachovávať vernosť iba slovenskej vláde. So svojimi jednotkami sa nepridal k povstalcom, ale nehodlal podporovať ani nemecké okupačné vojská. Táto skutočnosť bola dôvodom, že Ján Šmigovský bol po skončení vojny odsúdený na trest smrti.

Napriek blízkosti nemeckých vojakov sa začali partizáni objavovať v blízkosti Nitry, konkrétne v pohoriach Vtáčnik a Tribeč.

Správy o výskyte partizánov v okolí Nitry sa šírili do okolitých miest a obcí, ktoré si svoje spomienky na spomínané udalosti uchovávali v obecných kronikách a novinách. Pre hrdinov, ktorí v boji položili život, postavili pomníky, ktoré budú navždy pripomínať hrdinstvo tej doby.

V obci Cabaj-Čápor je postavený pomník, ktorý bol v roku 1965 vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku a má pripomínať hrdinov padlých v boji, ktorí bojovali za slobodu vlasti. Autorom je sochár, Július Bártfay.