Kolorovaná medirytina Generálnej mapy Uhorska z roku 1806 je významným kartografickým dielom skladajúcim sa z 12 mapových listov.

Na vtedajšiu dobu veľmi presnú a nezvyčajne podrobnú mapu vytvoril Ján Lipský, popredný európsky kartograf, rodák zo Sedličnej pri Trenčíne.

„Na prvý pohľad sú badateľné rozdiely napríklad vo vyznačení sídiel. Kým Lipský bodovými značkami, tzv. symbolmi, vyjadruje predovšetkým hierarchiu, aby vynikli správne centrá oblasti, tak v podrobnej mape od VKÚ Harmanec je zástavba vyjadrená plošným zákresom. Nadčasovosť Lipského mapy je aj v tom, že Lipský vyznačil v mape napríklad kúpele, jaskyne, hostince, mlyny či samoty symbolmi, ktoré kartografia používa s malými zmenami dodnes, ako to môžeme vidieť v porovnávacej súčasnej mape VKÚ,“ hovorí redaktor a kartograf Bohuš Schwarzbacher.

Mapa Uhorska z roku 1806 patrila medzi najpresnejšie kartografické diela 19. storočia.

Porovnávacia mapa okresu Bánovce nad Bebravou a okolie kedysi a dnes bude spracovaná v mierke 1:80 000. Slúžiť môže aj turistom pre účel spoznávania tohto regiónu a zároveň zberateľom či historikom, ktorých nadchnú najmä historické súvislosti spojené s kartografickým dielom. Mapa bude aj vhodnou didaktickou pomôckou pre študentov, či učiteľov pri hodinách dejepisu, ale aj pri vyučovaní kartografie.

V mape bádateľ nájde aj užitočné informácie o obciach, mestách i zaujímavých atraktívnych turistických miestach nachádzajúcich sa v okrese.

Aktuálne zaujímavosti ako aj historické informácie získava priamo v regióne projektová manažérka Lucia Košíková. „Aby mala mapa výpovednú hodnotu pre všetkých užívateľov, počas tohto obdobia spolupracujeme s miestnymi samosprávami, kultúrnymi inštitúciami, štátnymi archívmi, podnikateľmi v cestovnom
ruchu a miestnymi turistickými organizáciami. Zapracovaním zozbieraných aktuálnych dát, historických informácií, zmien v krajine a nových možností z hľadiska cestovného ruchu do mapy, pomôžeme zviditeľniť a zatraktívniť tento región aj vďaka unikátnej porovnávacej mape Bánovce nad Bebravou a okolie kedysi a dnes,“ uzatvára Lucia Košíková, vysvetľujúc čo všetko mapa bude obsahovať.

Mapa Jána Lipského ako súčasť expozície múzea máp Každého zaujíma história svojho rodného kraja, ako to bolo kedysi, kadiaľ viedli cesty, čo stálo namiesto hospodárskych budov, alebo ako sa vyvýjala sídelná infraštruktúra. V súčasnosti ľudia radi porovnávajú históriu so súčasnosťou a táto pripravovaná mapa im v tom poslúži. Dokonca ju môžu vidieť aj v Slovenskom múzeu máp, nachádzajúcom sa pri Banskej Bystrici.

Zdroj foto: VKÚ Harmanec

„Záchranný výskum sa tu realizoval na trase výstavby rýchlostnej cesty R1 a osobitne prispel poznaniu archeologických pamiatok zvlášť z mladšej doby kamennej a doby rímskej,“ pripomenuli organizátori.

Ako doplnili, pri výskume bola odkrytá časť germánskej osady z 2. až polovice 5. storočia. „Okrem typických germánskych obydlí sa našli aj zásobné jamy a pece. Popri domácich hrnčiarskych výrobkoch, bronzových sponách a železných nástrojoch je výnimočný počet predmetov importovaných z Rímskej ríše a rímskych provincií,“ doplnilo múzeum.

Sériu prednášok venovaných archeológii ukončí rozprávanie Daniela Bešinu. Jeho prednáška o archeológii popravísk na Slovensku sa bude v priestore múzea konať 11. mája.

Zdroj foto: Nitriansky hlásnik

Slovenská vláda 9. septembra 1941 prijala nariadenie o právnom postavení Židov. Prijatím nariadenia známeho ako Židovský kódex, ktorý vymedzil pojem Žida na rasovom základe a obmedzoval jeho práva, vyvrcholilo obdobie prijímania protižidovskej legislatívy na Slovensku. Ústav pamäti národa pripomína, že po prijatí kódexu nasledovali v roku 1942 deportácie Židov do koncentračných a vyhladzovacích táborov.

Priebeh tohoročných deportácií z Nitry priblížil na nedávnej konferencii Milan Belej, vedúci oddelenia spracúvania archívnych dokumentov Štátneho archívu v Nitre.

Na svojej prednáške vysvetlil, že organizátori deportácií čerpali informácie o židovskom obyvateľstve zo súpisov, ktoré sa konali opakovane. Podľa výsledkov sčítania obyvateľstva v roku 1940 žilo v Nitre 4320 izraelitov. Mimo Nitry, v rámci okresu bývalo 810 osôb. Tieto počty súvisia so stanovením reálneho počtu obetí holokaustu z nitrianskeho regiónu.

Spočiatku súpis nebol všeobecný, zahŕňal najmä práceschopné osoby

Prvý sa konal na Ďurčianskej ulici od 26. februára do 4. marca a vykonával sa na základe postupnosti – najskôr muži z Nitry, potom muži z obcí okresu a ženy. Súpis bol sprevádzaný chaosom. Mnohí sa naň nedostavili, úmyselne alebo aj zo zdravotných dôvodov.

Podľa Milana Beleja tento stav trval až do prijatia ústavného zákona o vysťahovaní židovského obyvateľstva z 15. mája 1942: „Treba poznamenať, že dovtedy už z Nitry vysťahovali väčšinu židovského obyvateľstva“.

Deportácie prebiehali v niekoľkých vlnách. Prvá začala v marci a skončila začiatkom apríla. Židov v tomto období odosielali z okresných miest. Najviac obyvateľov z Nitry a okolia smerovalo najmä do sústreďovacích táborov Patrónka v Bratislave, kde umiestňovali ženy a mužov odviezli do Serede.

„Prvé tri osoby deportovali z Nitry už 25. marca do Žiliny. Bol to deň, kedy zo Slovenska odišiel vôbec prvý transport. Na druhý deň nasledoval prvý masový miestny transport z Nitry do Serede,“ objasňuje vtedajší život nitrianskych Židov vedúci oddelenia.

Pôvodne sa v ňom malo nachádzať 470 mužov, odišlo ich ale iba 301. O dva dni neskôr odoslali z Nitry 144 žien do Patrónky. Potom nasledovali menšie transporty. „V posledných marcových dňoch tak z Nitry spolu násilne odviedli 544 obyvateľov z mesta a okolitých obcí,“ približuje počty deportovaných prednášajúci.

Zo Žiliny, Bratislavy a Serede deportované osoby transportovali do Osvienčimu a Lublina, kde sa nachádzal tábor Majdanek.

Predvolaní mali na prípravu pred odchodom najviac hodinu

Ako sa cítili osoby, ktorým doručili predvolanie, si dnes nevieme predstaviť. Nariadenie o ich zaradení do transportu vydával na základe rozhodnutia ministerstva vnútra okresný úrad. Akciu vykonával Štátny policajný úrad v Nitre.

Predvolaní mali najviac hodinu na prípravu a mohli si so sebou vziať iba presne určené veci, teda oblečenie v istom počte, predmety dennej potreby či jedlo na tri dni. Hmotnosť vecí, ktoré si so sebou brali, nesmela presahovať 50 kilogramov. Zaistených presunuli do 11. hodiny na železničnú stanicu. Po príchode do sústreďovacieho tábora nasledovala osobná prehliadka a prípadné odobratie nepovolených vecí a cenností.

Aprílové transporty boli najmasovejšie, aké z Nitry vypravili

Po menšej prestávke v deportáciách nastali rozdiely. Zo Slovenska už odchádzali celé rodiny bez rozdielu veku pod zámienkou ich presťahovania.

Od 13. do 19. apríla 1942 vypravili z Nitry tri transporty. V každom z nich odišlo vyše tisíc osôb. „Deportované rodiny nemecké orgány rozdelili. Práceschopných mužov deportovali do Lublina, ženy, deti a starcov do tranzitných giet a odtiaľ do vyhladzovacích táborov v okolí. V nasledujúcom období už Nitra nezažila masové transporty takých rozmerov,“ uvádza Milan Belej.

Aprílový súpis sa už týkal viacerých osôb. Konal sa v budove židovskej a náboženskej obce na vtedajšom Koceľovom námestí (dnešná Párovská ulica pri Kostole sv. Štefana).

Niektoré osoby boli vyňaté zo všeobecnej akcie a smerovali do pracovných táborov v Seredi a Novákoch, kde si so sebou mohli vziať viac osobných vecí. Približne 30 takýchto osôb, väčšinou obyvateľov Nitry, deportovali koncom apríla.

V júni prebehol v Nitre 3. povinný súpis. Predpokladalo sa, že tu zostali najmä držitelia výnimiek a povolení, preverovanie dokladov a súpis sa vykonal za jeden deň.

Viacerým deportáciám predchádzali aj žandárske razie. Vykonávala ich štátna a mestská polícia s členmi Hlinkovej gardy. Hliadky zaistené osoby privádzali do židovskej školy. Časť obyvateľov aktívne pomáhala pri vyhľadávaní osôb.

Postupne už úrady dokázali vypraviť iba časť osôb zo zoznamov. Žiadali preto o možnosť zadržať a transportovať aspoň rodinných príslušníkov. Počas 4. súpisu na prelome augusta a septembra sa museli osoby preukázať potvrdením o absolvovaní predošlých súpisov.

Posledný transport z Nitry bol vypravený 19. októbra. Do zoznamu boli zaradení duševne chorí pacienti z nitrianskej nemocnice, z nich niektorých vylúčili. „Z údajov, ktoré sa mi podarilo zhromaždiť vyplýva, že v roku 1942 bolo z Nitry spolu deportovaných približne 4000 obyvateľov mesta a okolia,“ dodal na záver Milan Belej. Neskôr k nim pribudli ďalšie obete.

Poslanci Národnej rady v súvislosti s minulosťou prijali 31. októbra 2001 návrh zákona, ktorým stanovili 9. september za Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia.

Zhromaždenie s pietnym kladením vencov k Pamätníku osloboditeľov sa uskutočnilo pred Okresným úradom v Nitre.

Spolu s úradom ho organizoval Oblastný výbor Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov. Na pietnej spomienke 77. výročia sa zúčastnila aj delegácia Nitrianskeho samosprávneho kraja (NSK). Úctu k minulosti vzdali predstavitelia mesta Nitry, Ozbrojených síl SR, Policajného zboru SR, Jednoty dôchodcov Slovenska, politických strán a hnutí a občania Nitry.

V súčasnosti, keď v susednom štáte prebieha vojna (pre niektorých špeciálna operácia), má spomienka na výročie ukončenia 2. svetovej vojny možno inú atmosféru.

„Po položení kvetov a vencov k pamätníku a príhovore prednostky Okresného úradu Evy Bielik Hajdamárovej ocenili predstavitelia Ministerstva obrany SR šiestich priamych účastníkov bojov 2. svetovej vojny,“ uvádza NSK.

Mohlo by vás zaujímať:

Letecké bombardovanie počas tejto vojny najviac postihlo mesto v Nitrianskom kraji. Historické udalosti sprítomňuje nedávno vydaná kniha Uzol od Mareka Hudeca.

Mesto Nové Zámky v minulosti patrilo k významným dopravným uzlom. Podľa Ústavu pamäti národa sa z ničivého bombardovania doteraz nespamätalo. Práve strategická doprava bola dôvodom, pre ktorý sa na konci 2. svetovej vojny mesto stalo terčom bombardovania.

„Počas prvého bombardovania 7. októbra 1944 dopadlo na mesto asi 600 – 700 bômb. Druhý letecký útok prišiel o týždeň neskôr. Zúčastnilo sa ho 51 bombardérov, ktoré mali pôvodne napadnúť ropné rafinérie v Blechhammeri a Odertale na území Sliezska. V dôsledku zlého počasia však boli ako náhradný cieľ určené Nové Zámky,“ uvádza pre ÚPN Tomáš Klubert.

Tretie a najtragickejšie bombardovanie postihlo mesto 14. marca 1945.

Podľa Tomáš Kluberta letectvo 15. americkej armády vtedy zhodilo na Nové Zámky vyše 250 ton výbušnín. Počet mŕtvych sa odhaduje až na 4000. Mnoho domov a historických budov bolo zničených. „Bolo to vôbec najničivejšie letecké bombardovanie, ktoré zasiahlo územie dnešného Slovenska. Nové Zámky sa z následkov tejto katastrofy doteraz úplne nespamätali. Zatiaľ čo v medzivojnovom období boli štvrtým najväčším slovenským mestom, v súčasnosti sa nachádzajú až na pätnástej priečke,“ dodáva Tomáš Klubert.

Kniežacia hrobka z konca 4. storočia bola náhodne objavená pri výstavbe priemyselného parku v Poprade-Matejovciach. Rozsiahly súbor súčastí hrobovej komory, ktorá bola od objavu hrobky v roku 2006 v severonemeckom Schleswigu v starostlivosti špecializovaných laboratórií, sa na Slovensko vracia v dvoch kamiónoch.

„Napriek dávnemu vykradnutiu sa vďaka vhodným pôdnym podmienkam zachovalo to, čo štandardne archeológovia nenachádzajú – drevo, kože, textílie a ďalšie organické nálezy. Práve v tom je jej jedinečnosť,“ tvrdí Archeologický ústav Slovenskej akadémie vied (SAV).

Nájsť z dreva vysústružené posmrtné lôžko, kožené puzdro na luk, časti vzorovanej tapisérie, drevený sarkofág, drevené máry, na ktorých niesli mŕtveho do hrobu a množstvo ďalších predmetov zo začiatku doby sťahovania národov je vraj snom každého archeológa.

Asi 10 ton vážiaciu drevenú konštrukciu nebolo možné z technických a najmä z finančných dôvodov konzervovať osvedčenou metódou, preto nemeckí odborníci v spolupráci s Archeologickým ústavom vyvinuli novú metódu kontrolovaného procesu prirodzeného vysušovania popradských driev.

„Tento ekologický spôsob si, na rozdiel od pôvodných plánov, vyžiadal o viaceré roky dlhší čas záverečných úprav, ktorý bude pokračovať aj po prevezení nálezov v špeciálnych klimatizovaných depozitároch Archeologického ústavu SAV v Nitre,“ vysvetľuje Archeologický ústav SAV.

O živote a smrti popradského kniežaťa sa pripravuje stála expozícia v Podtatranskom múzeu v Poprade. Väčšina zrubovej komory, ako aj veľký objem nevystavených nálezov – textílií, koží, driev však zostane natrvalo v špeciálnom depozitári a vo finančnej aj odbornej starostlivosti Archeologického ústavu SAV.

Slávnostné oficiálne vrátenie zakonzervovaných drevených konštrukcií sa bude konať v areáli bývalých kasární pod Zoborom na Dobšinského ulici v Nitre.

zdroj obr.. Archeologický ústav SAV

Hrad Gýmeš

Hrad sa nachádza v obci Jelenec a stojí na kopci Dúň. História tejto zrúcaniny hradu siaha do druhej polovice 13. storočia. Okolo roku 1302 bol dobytý Matúšom Čákom Trenčianskym a za vládnutia Forgáčovcov sa v 15. storočí začala rozsiahla výstavba. Hrad bol počas storočí viackrát zničený, no vždy sa ho podarilo dostať do pôvodného stavu.

Gýmeš je obľúbeným miestom na turistiku a za zmienku stojí zachovalá veža, z ktorej je nádherný výhľad na okolitú krajinu.

Oponický hrad

Zrúcanina sa nachádza nad obcou Oponice a prvá písomná zmienka pochádza už z roku 1300. V roku 1430 ho dobyli husitské vojská. Hrad bol v pomerne krátkom čase zrekonštruovaný, no jeho sláva i napriek tomu upadala. V 16. a 17. storočí hrad ustál aj turecké obliehania.

Hrad Hrušov

Hrad sa nachádza neďaleko obce Topoľčianky a rok jeho vzniku nie je známy. Prvá zmienka o hrade pochádza približne z roku 1253. Hrad slúžil predovšetkým na stráženie obchodnej cesty medzi Požitavím a Ponitrím. Medzi zaujímavosti patrí fakt, že hrad často menil majiteľov.

Zánik hradu prinieslo protihabsburské povstanie.

V roku 1708 ho dobylo cisárske vojsko a hrad bol zničený.

Meč kniežaťa Pribinu na pešej sa vyznačuje tým, že na bronzovej rukoväti prevláda geometrický ornament s podlhovastými ľudskými maskami. Meč je hlboko zabodnutý, čo predstavuje symbol mieru.

Pôvodný korunovačný meč uhorských kráľov je uložený v pokladnici pražského hradu.

Karol IV. ho dal zapísať pod menom Gladius S. Stephani Regis Ungariae cum manubrio eburneo – Meč Sv. Štefana, Uhorské kráľovstvo, slonovinová rukoväť. Čepeľ bola vyrobená približne v rokoch 600 – 820. Podľa kroník mladého maďarského kniežaťa Štefana, ktorý bol správcom Nitry, opásali mečom slovanskí veľmoži Hont a Poznaň v roku 997.

Neskôr Štefan vybojoval bitku pri Vespréme s pohanom Kopanyom. O pár rokov na to sa stal prvým uhorským kráľom.

Špekulácie hovoria o tom, že v tej dobe mohol meč od cisára Ľudovíta I. Pobožného dostať buď Mojmír I., alebo Pribina. V roku 831 ho mohol pri krste dostať Mojmír alebo v roku 828 pri vysvecovaní kostola knieža Pribina. „V roku 834 Mojmír I. vyhnal Pribinu z Nitry. Pribina utiekol a utekajúcemu mohol byť meč na obtiaž. Zanechal ho v Nitre v kostole aj s ostatnými insígniami kniežacieho titulu,“ informujú historické pramene.

Ak priniesli meč z Nitry, tak je povesť kronikára Kosmasa pravdivá. Ten tvrdil, že po prehranej bitke s Maďarmi sa Svätopluk II. utiahol do kláštora. Všetko vrátane meča nechal v Nitre.

„Ak však meč doniesol mladý Štefan z Ostrihomu, tak to potvrdzuje vzdanie sa Mojmíra II. po bitke v roku 905 Arpádovi a odovzdanie Moravy aj s príslušnými darmi. Súčasťou darov mohol  byť aj veľkomoravský meč. Česi meč už dvakrát zapožičali Maďarom na výstavu,“ informuje portál palba.cz.

Gisserova plaváreň bola veľkou atrakciou a medzi vybavením nechýbali sprchy, požičovňa člnkov či vodná šmykľavka.

Gisser zorganizoval prvé preteky v rýchlostnom a vytrvalostnom plávaní už v roku 1882. „Klasické plávanie malo dve kategórie a to “žaba” a “matrós” (ruky ako kraul a prsiarske nohy). Nový spôsob plávania, ktorý priniesol do Nitry Gisser, bol “amerikánsky kraul” (podobný ako dnešný kraul), ktorý neskôr úplne nahradil matrósa,“ píše sa na stránke aquaticsnitra.sk.

Profesor telocviku na Piaristickom gymnáziu, Július Gisser, vychoval stovky plavcov, ktorí si aj mnoho rokov po jeho odchode (1929) pripomínajú jeho životné mottá.

„Šťastný bude tvoj život, keď navštíviš kúpele-plaváreň.“ Nič nie je krajšie a povznášajúcejšie, ako plávať proti prúdu,“ aj tieto výroky pochádzajú od Júliusa Gissera.

V roku 1887 mu však pribudla konkurencia. Krčmár Arnold Eduard otvoril kúpeľ na Sihoti a bolo tu samostatné mužské a ženské oddelenie. 24 pánskych a 16 dámskych šatní a dvaja plavčíci. Na rieke bolo v minulosti viacero miest, kde bolo povolené kúpanie. Muselo to však byť „v slušnom kúpacom úbore“. a tieto miesta boli vyhradené modrými zastávkami.

Kúpalisko pod hradom v parku otvorili v roku 1932.

Kúpací úbor v minulosti zahaľoval ženy od krku až pod kolená a na vhodnosť dobových plaviek pre ženy dozerali žandári.

V 60. rokoch 17. storočia sa však vlastnícke vzťahy začali meniť.

Bývalé rodové panstvo Brogyányiovcov sa dostalo do rúk Štefana Kvassaya staršieho, ktorý postupne skupoval zálohované majetky Brogyányiovcov. Získal aj zdemolovanú sa kúriu. Pustil sa do rekonštrukcie zruinovanej kúrie, ktorú prestaval na kaštieľ. „Potomkovia žili v Brodzanoch nasledujúcich takmer dvesto rokov. Pre finančné problémy sa však museli svojho sídla vzdať a v polovici štyridsiatych rokov 19. storočia ho  i s celým panstvom predali rakúskemu barónovi Gustávovi Friesenhofovi,“ informuje stránka vypadni.sk.

Kaštieľ, krásna renesančno-baroková stavba, ktorá je obklopená anglickým parkom s potôčikom a cudzokrajnými drevinami, je spätá so spisovateľom, A. S. Puškinom.

V 19. storočí tu sídlila Puškinova švagriná, ktorá hostila aj jeho ženu, deti či iné dôležité osobnosti vtedajšej ruskej literatúry. „Zašlú slávu niekdajšieho kultúrneho a spoločenského centra, ktorým kaštieľ bezpochyby bol, dnes pripomína expozícia Slovanského múzea A. S. Puškina. V rámci tejto expozície sa návštevník dozvie nielen čo-to o živote a diele jedného z najvýznamnejších ruských básnikov a prozaikov všetkých čias, ale i o vplyve jeho tvorby na slovenskú literatúru,“ dodáva portál o cestovaní.

Časť expozície, ktorá je venovaná histórii, približuje atmosféru rodinného sídla so vzťahmi k niektorým predstaviteľom ruskej literatúry či umenia.

Návštevníci tu môžu vidieť krásne dobové salóny majiteľov kaštieľa aj s pôvodným zariadením. Súčasťou múzea je aj historický park, v ktorom možno nájsť aj s portrétne sochy ruských a slovenských spisovateľov.

Výstava sa bude konať v Ponitrianskom múzeu a bude prezentovať poznatky z rokov 2015 až 2020 a pre verejnosť bude sprístupnená od 30. marca do 5. júla 2022. Prostredníctvom artefaktov, obrazových a textových propagačných materiálov či vizuálnych projekcií, priblíži výstava bežný život na Oponickom hrade.

Súčasťou bude aj cyklus prednášok o archeologickom výskume, ktorý prebiehal v rokoch 2015 – 2020.

Pre deti a mládež sú pripravené aj aktivity, ktoré sú rozdelené podľa vekových kategórií. Výstavu Archeologický výskum a obnova Oponického hradu pripravila Katedra archeológie FF UKF v spolupráci s Ponitrianskym múzeom v Nitre a s občianskym združením Apponiana.