Rozhodnutie stať sa fyziomasérom stálo na vlastnom príbehu. Mal som dlhodobé problémy s chrbtom, ktoré trvali 3 roky. Chodil som od lekára k lekárovi a bez výsledkov. Bol to akýsi začarovaný kruh. Nakoniec som dostal odpoveď, že mám poškodené platničky a degenerované stavce. Nebolo tomu však tak. Začal som si študovať ako funguje ľudské telo, postupne som si urobil kurzy fyzioterapeuta a v konečnom dôsledku išlo o mechanický funkčný problém založený na svalovej dysbalancii. Chcel som dať príklad aj ostatným, že väčšina bolestí chrbta sa dá vyriešiť správnymi návykmi, a preto som sa začal venovať fyzioterapii.

Pomerne dlhý čas si sa venoval hádzanej. Prečo si skončil?

Opäť v tom bolo zdravie. Počas jednej letnej prípravy som si na tréningu potrhal ľavý krížny väz, po ktorom ma čakala operácia a dlhá šesť mesačná rehabilitácia. Napriek tomu, že som sa dokázal vrátiť späť, krátko na to som skončil. Bolo to obdobie, kedy som hrával za Tatran Prešov, vtedy najlepší mládežnícky klub, s ktorým som sa stal majstrom Slovenska. Bol som sklamaný aj ja, aj moji rodičia, avšak všetko sa deje pre niečo a aj vďaka tomu si toho veľa uvedomil.

S akými problémami za tebou ľudia najčastejšie prichádzajú?

Najčastejšie ide o problémy s chrbticou. Jednak s krčnou, ale aj s driekovou, kde sa často stretávam s blokádou SI skĺbenia. Na to nadväzuje zlé držanie tela alebo migrény. Taktiež ma ľudia vyhľadajú po úrazoch alebo operáciách.

Spomenul si bolesti chrbta. Čo si myslíš, že je u ľudí najčastejšia príčina takýchto problémov?

Náš chrbát je fyziologicky nastavený na častý pohyb. Avšak dnes má veľmi veľa ľudí sedavé zamestnanie, čím vznikajú prvotné problémy. Predošlá generácia vyrastala aktívnejšie. Po škole deti chodili von, liezli po stromoch, dokonca aj v škole sa deti viac hýbali. V súčasnosti veľa sedíme. Veľa chodíme autom, sedíme za počítačom a máme nedostatok pohybu. Svaly nášho chrbta sa postupne skracujú a potom vznikajú bolesti, ktorým ľudia často nevenujú pozornosť, až kým nie sú neznesiteľné. 

Čo by mali teda bežní ľudia robiť, aby takýmto bolestiam predišli?

Ako som spomínal, je to o pohybe. Správnym, hoci aj krátkym pohybom zväčšíme flexibilitu a mobilitu chrbtice, panvy a bedier. Zároveň jednoduchým cvičením a osvojením si každodenných pohybových návykov zosilníme základné svalové skupiny, čim bude náš chrbát pevnejší a ohybnejší. Samozrejme, je dôležité mať dostatok spánku a správny životný štýl s čím súvisí kvalitná strava a pitný režim. Naše telo je vytvorené zo 70% vody, takže je dôležité, aby naše fascie boli hydratované, čiže viac flexibilné. Sú to drobnosti, ale ľudia by si mali uvedomiť, že práve vďaka nim môžu predísť problémom. Existuje tisíc chorôb, ale máme jedno zdravie a na to by sme mali pamätať. 

Hovorí sa, že najlepšia regenerácia pre telo je spánok. Stotožňuješ sa s tým?

Jednoznačne áno. Spánok je kľúčom k správnej regenerácii či oddychu. Rovnako dokáže nášmu telu pomôcť rýchlejšie sa zotaviť zo zranenia alebo choroby. Ľudia by mali spať minimálne 8-9 hodín, aby ich organizmus fungoval správne a aby sa cítili dobre.

Aké doplnky výživy by mali ľudia užívať na správnu funkciu organizmu?

Priveľmi by som tu nešpekuloval. Dôležité je mať správne nastavenú suplementáciu daných doplnkov. Telo potrebuje hlavne vitamíny B, C, D3, ktoré podporujú imunitný systém. Rovnako by som odporúčal užívať pred spánkom kombináciu magnézia s kalciom, čo môže napomôcť dobrej regenerácii. Taktiež je dôležitý, hlavne u športovcov, kolagén ako výživa kĺbov a šliach. 

Čo je cupping therapy a aké má benefity?

Ide o bankovanie alebo vákuovú terapiu, ktorá je vhodná doplnková metóda klasických masáží. Pomáha pri odstraňovaní bolesti chrbtice a celého pohybového aparátu a taktiež podporuje detoxikáciu organizmu. Máloktorou inou metódou sa docieli také výrazne prekrvenie masírovaného tkaniva.

Kristína Fáberová

zdroj foto: archív Milan Varchol

Začínal som ako osobný tréner v komerčnom fitness centre pred asi ôsmimi rokmi. Mojimi klientami boli ľudia, ktorí chceli zmeniť postavu a cítiť sa lepšie.

Čo je podstatou tvojej práce?

Hlavná časť mojej práce sa odohráva v posilňovni. Základom každej spolupráce je jednoznačne dôvera, realistické ciele a konzistentnosť. Snažím sa vysvetľovať zverencom všetky aspekty lepšej výkonnosti, naučiť ich trpezlivosti a zlepšiť stravovacie návyky. Rovnako sa snažím podľa individuálnych potrieb nastaviť stravu, pohyb a regeneráciu.

Ako veľmi dôležitá je pre dobrú formu správna strava?

Strava je neoddeliteľná súčasť športového výkonu. Či už ide o rekreačných alebo profi športovcov. Nikdy sa nám nepodarí zlé stravovanie „vypotiť“ v posilňovni. Zamyslime sa, ktorý športovec bude rýchlejší, ten, čo má 5 – 10% tuku alebo ten s 25%? Nie som zástancom striktných diét, ale dôležité je zohľadniť pomer kalorický výdaj vs. kalorický príjem. Znie to celkom jednoducho… 

A čo spánok? Je naozaj taký podstatný?

Určite áno. Tréning je totiž stres pre telo. Keď telu doprajeme kvalitný oddych vo forme spánku, dokážeme zúročiť svoje tréningové snaženie a dáme telu priestor, aby sa adaptovalo na vystavenú záťaž. Pred tréningom, hlavne silovým, je pre mňa veľmi dôležitá informácia, koľko moji zverenci spali.

Pripravuješ aj profesionálnych hokejistov. Ako vyzerá ich letná príprava?

V prvom rade je podľa mňa dôležité, aby sa hráči nespoliehali len na letnú prípravu. V kontexte celej sezóny je to len zlomok času. Preto by mali mať aj počas sezóny krátky, ale intenzívny silový tréning. 

Čo sa týka samotnej prípravy, snažíme sa hráčov postupne adaptovať a nastaviť nejaký vrchol pred začiatkom sezóny. Začíname teda s vyšším objemom, robíme viac opakovaní a viac sérií cvikov. Taktiež pracujeme na mobilite a snažíme sa ich pripraviť na intenzívnejšie bloky, v ktorých ideme viac do výbušnosti a rýchlosti, čo je kľúčová schopnosť hlavne v hokeji. Momentálne fungujeme v režime 4x silový tréning a 2x atletický.

Ako sa za posledné roky zmenil pohľad na silovo – kondičnú prípravu? 

Myslím si, že najviac sme sa posunuli vo vnímaní samotného športovca na ihrisku. Hráč už nemusí byť iba silný a za každú cenu zdvihnúť 200 kg v drepe. V tréningu využívame jednonožné varianty, prvky vzpierania, skoky, či koordinačné cvičenia. Taktiež máme cvičenia na zlepšenie vestibulárneho systému a koordinácie

V akom veku by mal mladý športovec začať so silovým tréningom?

Príprava detí a mládeže by mala určite zahŕňať postupné zaradenie základných cvikov ako drep, ťah, tlak či výpad. Treba rozlišovať a nie dávať jednoznačné odpovede. Záleží to aj od psychického vývinu dieťaťa, ale 8 – 10 ročný mladý športovec bude zo silového tréningu určite profitovať.

Aký máš názor na doplnky výživy? Ktoré látky a vitamíny sú dôležité pre športovcov?

Názov hovorí za všetko – sú to doplnky. Základom je vyvážená strava, dobrý spánok a snahu v tréningu podporíme kvalitným proteinom. Samozrejme netreba zabúdať na vitamíny D, C, multivitamín, zinok či magnézium. 

Veľa ľudí začne s posilňovaním alebo so športom iba kvôli chudnutiu. Čo si o tom myslíš a čo odporúčaš svojim klientom? 

Zhrnul by som to asi takto – silový tréning je nástroj dlhovekosti a jeho efektivitu by sme nemali merať spálenými kalóriami. 

Kristína Fáberová

Zdroj foto: archív Dušan Szabó

Musím povedať, že som sa k tejto práci nedostal, ale vytvoril som ju. Po pracovnej skúsenosti tenisového trénera a poradenského psychológa som sa chcel venovať mentálnej príprave športovcov. Spojil som svoje dovtedy nadobudnuté skúsenosti a vzdelanie a začal som „prekopávať“ cestu mentálneho koučingu v športe na Slovensku.

Pomáha vám vo vašej práci fakt, že sám ste boli aktívny športovec?

Áno, určite. Aktívna súťažná minulosť je výhodou v tejto práci a u mňa navyše je to aj trénerská skúsenosť. Športovci cítia, že viem, o čom hovoríme. Je to dôležité nielen pre budovanie vzájomného vzťahu, ale má to vplyv aj na pozitívne výsledky našej práce.

Čo je podstatou mentálneho koučingu? Čím sa vaša práca odlišuje od práce bežného psychológa?

Vo všeobecnosti je princípom koučingu naviesť klienta správnymi otázkami a komunikáciou na riešenie problému, alebo dosiahnutie cieľa pomocou jeho vlastných zdrojov. Ja však nezapriem v sebe psychológa. Moja práca je psychológiou výrazne ovplyvnená a mojim klientom to pomáha. 

Prečo ľudia/športovci najčastejšie vyhľadávajú mentálneho kouča?

Pokúsim sa to zovšeobecniť, aj keď potreby každého športovca sú vždy individuálne. Často je to rozdiel medzi výkonom v tréningu a v zápase, kde v zápase je výkon horší, než je potenciál športovca. Znížená sebadôvera, pokles výkonnosti bez zjavnej príčiny, prežívanie spojené so zraneniami a návrat po zranení, vzťahy s trénermi, spoluhráčmi, nedostatok motivácie alebo, naopak, prílišné chcenie, ktoré bráni podať optimálny výkon. Ale tiež prežívanie súvisiace so záverom športovej kariéry alebo, naopak, pomoc pri prechode na úroveň profesionálneho športu. 

S akými známymi športovcami ste spolupracovali?

Napríklad s Vladimírom Weissom, Rebeccou Šramkovou, Richardom Pánikom, Martinom Marinčinom, s Alexom Verschaerenom, najlepším golfistom Luxemburska. Taktiež som spolupracoval osem sezón s hokejovým klubom HC 05 Banská Bystrica, pričom som bol s nimi pri troch za sebou idúcich sezónach so získaným titulom. Bol som päť sezón pri hokejovej reprezentácii SR do 20 rokov aj pri bronzových medailách v roku 2015. Spolupracoval som aj s A tímom hokejovej reprezentácie. V poslednom období som spolupracoval s futbalovým tímom MFK Dukla Banská Bystrica, alebo s minuloročným najlepším strelcom najvyššej futbalovej súťaže Jakubom Kadákom. Mám skúsenosti s úspešným paralympijským tímom v boccie a curlingu. 

Ako veľmi je podľa vás potrebné pre športovcov byť pripravený na súťaž, zápas z mentálnej stránky?

Hovorí sa, že psychika hrá v profesionálnom športe 80% rolu vo výkone športovca. Neviem, nemám to podložené relevantným vedecký výskumom, ale každý kto má skúsenosť so športom, potvrdí, že psychika je dôležitá a v istých momentoch dokonca kľúčová. V súčasnej konkurencii rozhodujú naozaj detaily a mentálne nastavenie športovca je dôležitý „detail“. Myslím si, že potreba mentálnej prípravy vo vrcholovom športe by nemala byť témou na diskusiu, ale prirodzenou súčasťou prípravy.

Je podľa vás téma mentálneho koučingu alebo mentálneho zdravia všeobecne na Slovensku dostatočne rozoberaná, resp. venuje sa jej dostatočný priestor?

V porovnaní s obdobím, keď som ja prišiel s potrebou mentálnej prípravy v športe, čo je cca 20 rokov, tak sme výrazne pokročili. Podľa mňa sme v športovej príprave v tomto smere spravili pokrok a treba to ďalej rozvíjať. Čo ma viac trápi, je, že téma duševného zdravia nie je na Slovensku dostatočne komunikovaná. Stále tu existuje veľa tém, ktoré sú tabu, o ktorých sa nehovorí alebo len okrajovo. Je to obrovská škoda, lebo tým, že o tom mlčíme, vystavujeme ľudí, ktorých sa to týka, duševnej izolácii (osamote so svojim problémom), čo rozhodne nepomáha. Takéto témy existujú aj v našom športe. Zdá sa, že spoločnosť na Slovensku nie je dostatočne zrelá viesť rozhovory na niektoré témy. Alebo len chýba na jednej strane odvaha a na druhej snaha o porozumenie.

Kristína Fáberová 

Ako si sa dostala k florbalu?

Môj o štyri roky starší brat Andri hrával florbal. Keď som mala asi päť rokov, zaujalo ma to a chcela som robiť to isté. Začali sme hrávať vonku s jeho kamarátmi a raz sa stalo, že nemali brankára, tak tam postavili mňa. Brat mi povedal, že mi to išlo veľmi dobre. Začali sme trénovať a neskôr som prišla na skutočný florbalový tréning, po ktorom mi tréner povedal, že chce, aby som chytala za jeho tím. 

Čo považuješ sa svoje najväčšie doterajšie úspechy?

Asi by som vybrala to, že som bola jednotkou juniorskej reprezentácie na Majstrovstvách sveta do 19 rokov, ktoré sa konali u nás vo Švajčiarsku v roku 2018. Taktiež bolo nezabudnuteľným zážitkom finále Švajčiarskeho pohára, do ktorého sme sa dostali s mojim tímom túto sezónu. Síce sme prehrali, ale v hľadisku bolo obrovské množstvo ľudí a strieborná medaila bola pre nás veľkým úspechom.

Popri florbale sa venuješ aj škole. Čo presne študuješ?

Venujem sa biológii na univerzite v Berne. Konkrétne ide o odbor Ekológia a evolúcia.

Dá sa niekde na svete hrať ženský florbal na profesionálnej úrovni?

Nie úplne. U nás vo Švajčiarsku to nie je možné vôbec, nedostávame žiadne peniaze. V krajinách ako Fínsko či Česko si vedia dievčatá niečo zarobiť, avšak stále to nie je dosť na to, aby nemuseli popri tom pracovať.

Florbal, štúdium, práca. Máš pomerne nabitý program. Ako sa to dá všetko skĺbiť?

Myslím si, že v mojom prípade to je vďaka tomu, že som na to zvyknutá odmalička. Keďže som začala hrať  pomerne skoro, tak som si našla režim, ktorý mi vyhovoval. Rovnako to je aj teraz. Mám vytvorený presný program, vďaka ktorému viem, kedy sa potrebujem učiť a kedy mám zase priestor na niečo iné.  

Na drese máš číslo 1. Prečo si si vybrala práve túto možnosť?

Pretože som jednotka (smiech). Ale nie, ani presne neviem. Toto číslo mám od začiatku a prišlo mi ako typické číslo pre brankárov. Nechcela som si zvoliť nejaké iné, ktoré môže mať akýkoľvek hráč. Jednotka sa mi páčila a v reprezentácii bola voľná tiež, tak som jej ostala verná až doteraz. 

Brankári sú známi tým, že majú počas zápasového dňa vlastný svet. Je to aj tvoj prípad?

Nemyslím si, že mám vlastný svet. Samozrejme, že mám nejaké rituály pred zápasmi, ale nepovedala by som, že to je vlastný svet. Počúvam rovnaké pesničky, mám predzápasové jedlo a po príchode na plochu sa dotknem prilbou všetkých troch tyčiek. To je asi všetko. 

A čo mentálna stránka? Hovorí sa, že brankár tvorí viac ako 50% úspechu tímu. Nie je to príliš veľká zodpovednosť?

Samozrejme, že je. Ja osobne zastávam názor, že v športe celkovo je veľmi dôležité byť mentálne odolný. Špeciálne u brankárov, pretože práve brankár musí byť v strehu celý zápas. Je jedno či urobia chybu vaše spoluhráčky, v konečnom dôsledku je brankár ten, ktorý dostane gól. Preto je dôležité, aby bol brankár schopný vždy nájsť cestu späť do zápasu, ostať koncentrovaný a sústredený len na svoj výkon. Mne osobne pomáha veta: FOCUSED ON NEXT SHOT (sústreď sa na ďalšiu strelu).

Kristína Fáberová 

Nástup do školy je spojený s návratom k pravidelnému režimu a povinnostiam, keďže v lete si všetci zväčša doprajeme viac voľna. Je ale veľmi fajn, ak začiatok školského roka nie je spájaný so stresom a negatívnymi asociáciami, ale práve naopak. Snažme sa urobiť všetko pre to, aby začiatok školského roka predstavoval novú príležitosť, nové možnosti. Môžeme ísť spolu nakúpiť školské pomôcky, chystať si doma pracovný stôl na učenie, spomínať na pekné príhody so spolužiakmi či učiteľmi, rodičia môžu deťom porozprávať ako to bolo za ich školských čias. Je dobré tiež začať postupne ku koncu prázdnin meniť režim dňa (čas zaspávania a vstávania) na školský, aby aj kvôli únave nebol začiatok školského roka príliš veľkou fyzickou záťažou. 

Akým spôsobom by sme mali motivovať dieťa k učeniu sa, pripravovaniu sa do školy? 

Už počas prázdnin sa môžeme s dieťaťom rozprávať o tom, čo nové sa asi dozvie v škole v budúcom školskom roku, čo sa bude preberať a o čo sa jeho vedomosti obohatia. Tiež si opakovať to, čo už vie. Najlepšie hravou formou – nech napíše nákupný zoznam, skontroluje či dobre predavačka vydala, nech nám odváži múku na koláč. Počas školského roka je veľmi fajn, ak máme s dieťaťom pravidelný režim. Aby bol čas na školskú prípravu a aj na hru, zábavu, výlety,… Príprava do školy by mala byť záležitosťou dieťaťa, je to jeho privilégium pripraviť si všetko tak, ako ono potrebuje. Rodič má byť vo vedľajšej role. Hlavnú postavu v tomto príbehu hrá dieťa. Rodič sa zaujíma o to čo všetko sa v škole jeho dieťa naučilo, prípadne či mu on môže byť v niečom nápomocný. 

Hádam každý rodič chce, aby malo jeho dieťa dobré známky, avšak, nie vždy sa darí. Sú na mieste „tresty“ za nie práve najlepšie známky? (hrešenie dieťaťa, zákazy a pod.) 

Pri tejto otázke mi nedá nespomenúť výsledky jedného výskumu. Jeho cieľom bolo zistiť, na čo ako rodičia sústredíme svoju pozornosť ak ide o výsledky našich detí v škole. Výskum prebiehal asi tak, že rodičom bolo povedané, že ich dieťa dostalo dnes v škole dve jednotky a jednu päťku. Následne boli rodičia so svojim dieťaťom konfrontovaní a výskumníci sledovali, ako sa bude odohrávať ich rozhovor. Ak ste si tipli, že rodičia chceli v prvom rade vedieť z čoho bola tá päťka, máte pravdu. Smutné však je, že takmer 80% rozhovoru sa odohrával iba o nej. Zhruba 7% rozhovoru bolo o jednotkách a asi 10% rozhovoru sa rozprávali o tom, ako sa dieťa má, aký deň malo v škole… Je veľmi fajn, ak sa viem ako rodič porozprávať s dieťaťom so skutočným záujmom oňho ako o osobu. To znamená záujem o to – Čím žije? Nad čím premýšľa? Čo ho teší a čo trápi? Ak toto budú najzásadnejšie otázky, potom aj otázky známok, ktoré možno neplnia naše sny, zvládneme ľahšie. Otázka známok je veľká téma. Dalo by sa o nej rozprávať veľmi dlho. Chcem spomenúť ešte aspoň to, že pri známkach je dobré mať na pamäti, že cesta je niekedy viac ako cieľ. Motivácia získavať nové vedomosti, záujem o učenie sa nových vecí (čo nutne v sebe obsahuje aj robenie chýb), prekonávanie seba samého – to je to, čo nás posúva vpred. Nie sú to jednotky v žiackej knižke. 

Škola nie je stresom len pre deti, ale častokrát aj pre rodičov, ktorí sa musia s nimi už unavení po robote do nej pripravovať. Čo  by ste na záver článku odporučili rodičom pri príprave do školy s ich ratolesťami? 

Žijeme rýchlu dobu a sú na nás kladené veľké očakávania. Nedá sa byť stopercentným vo všetkom. Je fajn, ak máme jasno vo svojich hodnotách a tieto hodnoty odovzdávame aj svojim deťom, rovnako ako aj to, že deti vidia, že ani ja nie som perfektný a robím chyby. Sme v tom spoločne, učíme sa spoločne. Každý sa máme v čom zlepšovať, učiť sa novým zručnostiam. Zručnostiam spojenými s vedomosťami, ale aj tým životným – schopnosti komunikovať, riešiť problémy, plánovať, spolupracovať,…  

A na záver? Buďme k sebe láskaví. Ako rodičia sa nezabúdajme postarať o seba samých. Len ak my budeme v pohode a budeme mať naplnené svoje vlastné potreby, dokážeme byť oporou pre niekoho ďalšieho, vrátane našich detí. 

Natália Lovászová

zdroj foto: pexels.com

Kedy to bolo, čo si sa prstami dotkol klavíra prvýkrát? 

Podľa toho, čo mi mamina hovorila, som mal tri roky. Údajne som hral vyše dvoch hodín bez prestania. Mamina pochádza zo známej rómskej hudobníckej rodiny Kováčovcov, ktorej členovia už v 50. rokoch hrávali v Rumunsku či Budapešti. 

Kto ťa viedol k hre na klavír?

Bol to môj otec. Profesionálny hudobník, v 50. a 60. rokoch patril medzi top muzikantov svojho času. Hral na akordeón, organ, klavír a tiež vibrafón. Narodil som sa ako piate dieťa po štyroch dcérach. Otec veľmi túžil po synovi, a tak som sa prihlásil na svet. Osudovým prepojením s otcom bol aj dátum môjho narodenia – 1. marec, presne v ten istý deň sa narodil aj on.  Moja duša si skrátka vybrala muzikantských rodičov.

Pôsobil si aj ako učiteľ hudby. Ako by si zhodnotil vplyv hudby na deti, mládež?

Niekdajšie deti pred zhruba 100 rokmi mali okrem klasickej školskej výučby povinné aj hodiny hudby. Patrilo to do základného vzdelania, pretože pri jej výučbe si dieťa brúsilo emócie, city, charakter ducha. Hudobná výučba na školách by preto mala byť riadne vsadená medzi učebné osnovy, pričom by sa mala prehĺbiť aj obsahovo. Som presvedčený, že práve to dospievajúce deti v 15. rokoch značne formuje do emočnej vyspelosti. Ešte do 80. rokov každý priemerne vzdelaný človek navštevoval hudobnú školu, či už v podobe hudobného nástroja, literárno-dramatického odboru alebo spevu, rozvíjajúc v dieťati to krásne, čo v sebe má. 

„Moje deti sú zvyknuté, že je u nás doma partia špičkových česko-slovenských muzikantov, s ktorými hrám aj do rána. Pre ne je muzika normálna vec a intenzívne ju vnímajú.“

 Ako môžeme zistiť či má dieťa predpoklad k hre na hudobný nástroj?

U detí je dôležité sledovať najmä vnemy, ako reaguje na to, čo zahrá. Najlepší vek dieťaťa na určenie hudobného citu je približne 5 až 6 rokov, skôr nie.

Ondrej, ty si zažil obdobie dávneho socializmu a teraz žiješ modernú súčasnosť. Ako hodnotíš tento posun naprieč dekádami?

Moji rodičia ma aj prostredníctvom hudby viedli k poznaniu a úcte k duševným hodnotám. To isté odovzdávam ja svojim trom deťom. Je smutné sledovať, ako väčšina dnešných občanov nevie, čo sú skutočné hodnoty. Vedia iba čo koľko stojí v obchode. Doba sa vo vnímaní tradičných hodnôt od 80. či 90. rokov veľmi zmenila, najmä mladá generácia dneška, ktorá ju vo väčšine prípadov vníma len cez cenu značkových tenisiek. 

Povedz nám ešte o svojich aktuálnych hudobných počinoch, respektíve programe pre fanúšikov jazzu. 

Aktuálne som započal júnovú koncertnú šnúru po slovenských mestách. Po stretnutí s dlhoročným priateľom Oskarom (Oskar Rózsa, basgitarista a producent/poz. red.) vznikol  projekt Partnership Unlimited, čo je voľné zoskupenie hudobníkov do kvarteta, ktoré dopĺňajú ďalší ostrieľaní jazzmani, ako bubeník Emil Frátrik a trubkár Oskar Török. 

Lucia Nedeľková

Riaditeľ SKSaPA Lukáš Kober hovorí, že je potrebné si každoročne pripomínať tieto dôležité dni, aby si verejnosť uvedomila prínos sestier a pôrodných asistentiek a uznala ich zásluhy.

„Naša profesia je krásna, ale náročná, vyžaduje si nielen primerané vzdelanie, ale aj schopnosti, ktoré nás predurčujú na pomoc iným. Povolanie sestry a pôrodnej asistentky sa dlhodobo umiestňujú na prvých priečkach vo vnímaní dôležitosti a dôveryhodnosti jednotlivých povolaní občanmi v mnohých krajinách sveta. Denne pri našej práci vidíme nádej a odvahu, radosť a zúfalstvo, bolesť a utrpenie, život a smrť našich pacientov. Sestry počujú prvé výkriky novorodencov a sú svedkami posledných výdychov zomierajúcich,“ hovorí prezidentka SKSaPA Iveta Lazorová.

V priebehu posledných dvoch rokov sestry a pôrodné asistentky vďaka svojmu nasadeniu a odbornosti zachránili množstvo životov, pričom sa starali o iných, utešovali ich a zároveň im poskytli súcitnú starostlivosť počas konca života. 

„Našim cieľom je aktívne sa zapájať do tvorby politiky zdravia v našej krajine. Poukazujeme na nedostatky, navrhujeme riešenia, je nás takmer 32 000 a tvoríme najväčšiu skupinu poskytovateľov v zdravotníctve, napriek tomu nás nie je dostatok na to, aby sme mohli pokojne povedať, že je o našich pacientov dostatočne postarané,“ dodáva riaditeľ kancelárie SKSaPA Lukáš Kober.

foto: ilustračné

Sestry sú nedostatkovou profesiou v systéme zdravotnej starostlivosti. Ich enormné preťaženie a neustále sa vystavovanie vysokému stupňu infekcie vedie k čoraz väčšej psychickej tiesni. Existuje riziko, že pandémia poškodí ošetrovateľskú profesiu na ďalšie generácie, pokiaľ vláda neprijme opatrenia na riešenie problému s COVID-19, ktorý môže vyvolať exodus z povolania.

Komora upozorňuje, že v nasledujúcej dekáde nám odíde zo systému 1/3 sestier, ktoré nestihneme nahradiť, ak sa nebudeme problémom seriózne zaoberať. „Vláda musí bezprostredne konať v záujme ochrany ošetrovateľskej  profesie  a nášho,  už  aj  tak  krehkého  systému  zdravotnej  starostlivosti.  V opačnom prípade ohrozujeme zdravie našich občanov“, dodala Iveta Lazorová.

Riaditeľ kancelárie komory Lukáš Kober hovorí o tom, že problém sa netýka len posledného obdobia. „Nie je to pre nás nový údaj a opakovane na katastrofálny stav sestier upozorňujeme už niekoľko rokov. Keď už zamestnávatelia či politici neveria sestrám, mali by uveriť oficiálnym štatistikám OECD. Otázka znie, na čo ešte čakajú?“

Od 1.1. 2021 prisľúbil premiér zdravotníkom, ktorí pracujú v tzv. COVID zónach navýšenie rizikového príplatku z 0, 72 €/hod. na 7€/hod. v hrubom. Podľa usmernenia MZ SR by mal tento príplatok patriť všetkým zamestnancom, ktorí pracujú na COVID oddeleniach, ale aj mimo nich, ak počas výkonu svojej práce prišli do kontaktu s biologickým faktorom – teda vírusom SARS-CoV-2. SK SaPA zrealizovala v aktuálnom mesiaci anketu na vzorke 550 respondentov. Z celkového počtu, takmer 50 % respondentov uviedlo, že pracuje v tzv. červených zónach, teda na reprofilizovaných COVID oddeleniach/JIS/ARO. Sľúbený príplatok za január bol vyplatený u 63 % z nich, prevažne v štátnych zariadeniach. Z analýzy prieskumu ďalej vyplýva, že existujú prípady, kedy nebol sestrám vyplatený sľúbený rizikový príplatok  v plnej sume, príp. nie za všetky odpracované hodiny. Častokrát išlo o polovičné sumy, teda 3, 50 €/hod.

„Je pre nás nepochopiteľné, že aj v tak závažnej situácii v akej sa nachádzame, musíme riešiť tieto otázky a pýtať sa kolegýň, či dostali to, čo mali prisľúbené. Viac ako 55 % respondentov uviedlo, že nemá žiadne informácie o metodike, či vnútornom predpise, ktorý jasne definuje podmienky pridelenia rizikového príplatku. Polovica z celkového počtu respondentov však žiadne príplatky za prácu v biologickom riziku nevidela. Ide prevažne o sestry z ambulancií, či z oddelení, ktoré fungujú štandardne, avšak prípady COVID pozitívnych pacientov tam majú na dennej báze, dialyzačné strediská, operačné sály, zariadenia sociálnych služieb či sestry v ozbrojených zložkách. Riziko COVID nákazy je všade a práve tí, ktorí nevedia, že sa starajú o infekčného pacienta a nemajú ani adekvátne ochranné pomôcky, sú často najviac ohrození, “ dodal riaditeľ kancelárie SKSaPA Lukáš Kober.

Väzenské cely sa stali nemocničnými izbami.

COVID-19 si naozaj nevyberá a našiel si cestu aj za múry väzníc, kde poskytovanie zdravotnej starostlivosti komplikuje fakt, že klienti sú obmedzení a ak ochorejú, starostlivosť sa musí poskytovať priamo v ústavoch na výkon väzby. Starostlivosť o takýchto pacientov častokrát sťažuje fakt, že mnohí z klientov sú chronicky chorí, drogovo závislí a majú aj iné infekčné ochorenia. Z mnohých ústavov na výkon trestu sa stali COVID pavilóny a sestry sa v týchto priestoroch pohybujú v obdobných ochranných pomôckach ako to môžeme vidieť v nemocniciach.

SaPA vyzýva vládu a príslušné ministerstvá, aby nepodceňovali rozsah tejto krízy. Tvrdia, že COVID-19 odhalil roky neriešené problémy nedostatku sestier a pôrodných asistentiek a ak sa nepodniknú jasné kroky na realizáciu opatrení, vytvorí sa neprekonateľná priepasť s potenciálne ničivými účinkami.

foto: ilustračné, (zdroj: unsplash.com)

Dohodnutému termínu vakcinácie predchádzala registrácia prostredníctvom formulára na stránke www.korona.gov.sk

„Vakcinácia nebolí, nebolo to ani cítiť. Aj som čakal reakciu, lebo tá ihla je dosť veľká, ale vôbec to nebolo cítiť,“ hovorí senior Jozef, ktorý má s očkovaním skúsenosti, nakoľko sa dáva pravidelne očkovavať proti vírusu chrípky. V spoločnej domácnosti pána Jozefa Čuláka Covid-19 už prekonali, preto sa snažili chrániť ho a izolovať.

Rodinu znepokojilo, keď sa dozvedeli, že seniora sa snažili od očkovania odhovoriť priatelia a známi v podobnom veku. Nízky záujem o očkovanie môžu spôsobiť práve dezinformácie, ktoré sa šíria. Viac sa dozviete v reportáži TV Nitrička.

Fakultná nemocnica na svojej webovej stránke už zverenila formulár pre registrovanie náhradníkov na očkovanie, ktorí spĺňajú kritériá náhradníkov pre danú očkovaciu fázu. „Vakcíny, ktoré sú nachystané pre ľudí, ktorí neprišli, sa musia do určitého času spotrebovať, takže by bolo dobré, kedy záujemcovia boli k dispozícii do pol hodiny po zavolaní,“ vysvetľuje Branislav Veselý, námestník FN Nitra.

Aktuálne môžu byť náhradníkmi seniori nad 65 rokov alebo človek so závažnými ochoreniami, ktoré sú vyzmenované vo formulári na stránke.

Ministerstvo zdravotníctva dáva tiež do pozornosti novú infolinku zriadenú pre potreby registrácie strarších ľudí na očkovanie.

„V tej chvíli som si povedal, že ja, ktorý rozprávam o láske k blížnemu, budem celé sviatky kdesi na gauči vysedávať a tešiť sa zo života, a pritom pár kilometrov odtiaľto zomierajú ľudia a nesú veľký kríž. Povedal som si, že im chcem pomôcť,“ hovorí mladý kňaz, ktorý sa svojím rozhodnutím pomáhať dostal na ARO v nitrianskej nemocnici. Ako dodáva, strach, že sa môže nakaziť, nikdy nepociťoval.

Práca sanitára na kritickom a preplnenom oddelení obnášala pomoc s pacientami v ťažkom stave. Keďže dobrovoľníci nemali zdravotícke vzdelanie, mali vykonávať iba pomocné sanitárske práce. „Keď však človek videl, že nemá kto, tak sme robili všetko, čo bolo treba. Od pomocných prác pri lôžku s pacientami, keď ich bolo treba polohovať, až po umývanie pacientov, dezinfikovanie priestorov či prístrojov. Nosili sme lieky, zdratovnícky materiál, vzorky krvi do laboratória. Ak sa prevážali pacienti z oddelenia na oddelenie, tak sme prevážali pacientov. Najsmutnejšia vec, ktorú sme tam robili, bolo pomáhať s telami mŕtvych. Keď pacient zomrel, museli sme ho zabaliť do vaku, preložiť na vozík a zaniesť na patológiu,“ hovorí spätne o zážitkoch kňaz.

„Viete, na Covidovom ARE zomiera veľa ľudí. Zomieralo a stále zomiera,“ hovorí kňaz Ľubor Gál.

Vedel, že keď sa dostane do vnútra nemocnice na Covidové ARO, nebude to med lízať: „Som človek, ktorý sa vo svojom živote stretáva so smrťou a umieraním, vidím veľa utrpenia v ľudských osudoch, preto by som povedal, že choroba a zomieranie nebolo to najťažšie, čo som tam zažil. Naopak, bol som povzbudený, keď som videl, akú dobrú vec robí zdravotnícky personál, ktorý bojuje urputný boj s nepriateľom, ktorý však často máva, žiaľ, prevahu. Pretože ‚Corona‘ je veľmi zákerný, nepríjemný a silný súper. Táto činnosť personálu, lekárov či sanitárov (vrátane mňa) ma však napĺňala, pretože som videl, ako títo ľudia okolo mňa robia dobrú vec.“

Podľa jeho slov nebola najťažšia skúsenosť zvnútra nemocnice, ale zvonka, keď človek prišiel do bežného života a uvedomil si, že tam mnoho ľudí žije, akoby sa nič nedialo, majú pocit, že žiadna pandémia neexistuje a ide iba o slabučkú chrípku, na ktorú sa nezomiera. „Z tohto mi bolo ťažko a smutno. Keď som videl nezodpovednosť ľudí, ktorí dnes na všetko frflú, proti všetkému demonštrujú. Zle je, keď sa testuje – zle je, keď sa netestuje. Zle je, keď sa očkuje – zle je, keď sa nebude očkovať. A to sa mi zdá ako ťažká situácia. Ľudská hlúposť sa teraz, v tomto čase, objavila vo väčšej nahote, kedy dokonale vidieť charakter spoločnosti, povahu a ľudské srdce, ktoré je v poslednej dobe zhlúpnuté, zlé a, žiaľ, aj zákerné,“ hovorí s ľútosťou kňaz.

Ľuďom odkazuje, že napriek tomu, že mnohí stále neveria, že situácia je vážna, odporúča zamyslieť sa nad tým, že môže byť ešte horšie, keď sa choroba dotkne osobne ich alebo ich blízkych. „Aby sme jedného dňa nemuseli plakať nad tým, že sme situáciu zle zvážili, ale potom nebudeme rátať iba ekonomické škody, ale aj veľké škody na ľudských životoch,“ pripomína. „Ľuďom, ktorí majú kúsok Boha v srdci, by som poprial, aby tam toho Boha bolo viac, lebo mnohí prežívame situáciu v boji s chorobou, kedy naozaj ani lekár nevie pomôcť a životy mnohých ľudí sú v tejto situácii len v Božích rukách.„

Príbeh kňaza si môžete pozrieť aj v reportáži TV Nitrička: